V poradí 19. vystúpenie slovenského celku na tomto tradičnom prípravnom podujatí sa nieslo najmä v testovacom duchu, keďže predstavovalo prvú záťažovú skúšku pre kanadského kormidelníka Craiga Ramsayho. Zraky širokej verejnosti sa teda neupierali čisto na obhajobu minuloročného prvenstva, ale najmä na vynovený štýl hry, ktorého strojcom bol práve novic na slovenskej lavičke - Ramsay. Situácia, v ktorej sa skúsený hráč a tréner ocitol, nebola ani zďaleka závideniahodná. V prvom rade musel čeliť pošramotenému kanadskému renomé, za ktoré niesol plnú vinu jeho krajan Glen Hanlon. Po spackanom nemecko-francúzskom šampionáte a hroziacom zostupe do nižšej kategórie mu bolo do rúk zverené kormidlo lode, ktorá už roky systematicky klesala ku dnu. „Dokážeme si opäť vybudovať rešpekt a schopnosť konkurovať na ľade aj svetovým tímom? Môžeme sa aj naďalej nazývať hokejovou krajinou? Je práve Craig Ramsay trojským koňom, ktorý na tieto neurčité otázky nájde adekvátne odpovede?“ Dusnú atmosféru, ktorá v krajine zavládla pred odchodom do Augsburgu a nedala trénerovi spávať ani počas samotného turnaja, však rozohnali vyrovnané výkony staronových hráčov, ale aj úplných nováčikov. Aj napriek faktu, že sa hokejová reprezentácia vrátila na Slovensko s prázdnymi rukami, sympatické vystúpenie na Nemeckom pohári naznačuje, že slovenský hokej ešte nepovedal posledné slovo.

Výkony brankárov

Najvýraznejšou ozdobou Ramsayho výberu bolo bezpochyby trio gólmanov, ktorí kvôli obhajobe národných farieb na čas opustili svojich českých extraligových zamestnávateľov. Vďaka výborným výkonom „piráta“ Jána Laca (Piráti Chomutov), Skaličana Patrika Rybára (Mountfield Hradec Králové) a extraligového majstra Mareka Čiliaka (HC Kometa Brno), si celok vedený kapitánom Petrom Ölveckým vybojoval prvenstvo v najnižšom počte inkasovaných gólov (5). V úvode turnaja sa do brány proti USA postavila stálica Ján Laco, ktorému poza chrbát prešla iba jedna strela. Najpodstatnejším elementom, ktorý Laco do hry priniesol, však neboli jednotlivé zákroky, ale opora a pokoj, ktorý preniesol aj na zvyšok mužstva. Svoje kvality predviedol počas dvojnásobného oslabenia z 50. minúty, kedy Američanom nedovolil skórovať – detail, ktorý sa v nasledujúcich minútach po prvom americkom góle, stal neoceniteľným. Zápas s konečným výsledkom 1:2 mohol vďaka tejto chýbajúcej presnej strele nabrať úplne iný spád.

V pozitívnom trende nastolenom piatkovým hráčom zápasu pokračoval v sobotu rekordér Patrik Rybár, ktorý sa do povedomia fanúšikov dostal 245 minút a 27 sekúnd dlhou sériou bez jediného inkasovaného gólu – výkonom, ktorý iba o 18 minút zaostával za prvým Julom Hudáčkom. Čistý štít si reprezentačný debutant pripísal aj v boji proti Nemecku, ktoré bolo hnané vpred búrlivým domácim publikom.

V posledný deň turnaja chránil slovenskú svätyňu súčasný majster Českej republiky a najlepší brankár súťaže Marek Čiliak. Po sérií nešťastných tečov bravúrne využitej Makejevom a niekoľko sekúnd pred koncom stretnutia aj Naumenkovom, si však Slovensko na svoje konto pripísalo prvú prehru, ktorá sa mu stala osudnou. Skóre 4:2 ale nič nezmenilo na fakte, že Čiliak zákrokmi (najmä v oslabeniach) svojich spoluhráčov podržal. Samotný Ramsay po skončení turnaja skonštatoval, že najsilnejším fragmentom slovenskej zostavy boli práve gólmani: ,,Vo všetkých zápasoch nás podržali brankári, s nimi som naozaj nadmieru spokojný."

Tréner Craig Ramsay

Štrnásť sezón v najprestížnejšej hokejovej lige sveta a celkovo 1 070 odohratých zápasov vo farbách jediného tímu – taká je hráčska bilancia súčasného kouča reprezentácie spod Tatier. Vďaka pôsobeniu na poste asistenta trénera v prestížnych tímoch ako Boston Bruins, Florida Panthers, či Tampa Bay Lighting, s ktorou vyhral Stanley Cup, môžeme Craiga Ramsayho považovať za skúseného kormidelníka. Práve on odpovedal na volanie o pomoc vyslané GM Miroslavom Šatanom, ktoré malo za úlohu zachrániť hokej na Slovensku. A ako pokus o záchranu to v praxi naozaj vyzerá. Ramsay so sebou nepriniesol iba mäkký kanadský akcent, ale aj novú taktiku a konkrétne zmeny, ktoré sa snaží aplikovať v slovenskom štýle hry. Nosnými piliermi tejto štruktúry sú priamočiarosť, jednoduchosť, zodpovednosť a pohyb. Počas Nemeckého pohára sa k týmto, na prvý pohľad samozrejmým atribútom, pridala aj súdržnosť. Zatiaľ čo v posledných rokoch mali slovenskí hokejisti problém s opätovným vracaním sa do vlastného obranného pásma (čo malo častokrát za následok zbytočne inkasované góly), súčasný štýl hry vyzeral úplne inak. Hráči na všetkých postoch si vzájomne pomáhali, či už sa jednalo o útočníkov vystužujúcich obranu, alebo obrancov podporujúcich ofenzívne ťaženie, tím fungoval ako celok. Viditeľnou zmenou, ktorú Ramsay vpracoval do štruktúr slovenského tímu bo aj prístup k pozývaniu hráčov. Menší dôraz sa kládol na nesmrteľnú dôležitosť štatistík, ktorú nahradili aktuálne výkony a schopnosť hráčov plniť na ľade jednotlivé úlohy. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo na Nemeckom pohári vo farbách slovenskej trikolóry debutovalo až 6 nováčikov.

Nováčikovia

Absencia hráčov z NHL a hrozba neúčasti hokejistov z KHL zapríčinená bojkotom vedenia, ktorý slúži ako odpoveď na dopingové vyšetrovanie niekoľkých ruských reprezentantov, vo veľkej miere sťažuje trénerom národných celkov výber hráčov na blížiace sa ZOH v Pchjongčchangu. Práve to je nepochybne jedným z dôvodov, prečo tréner Ramsay siahol po hráčoch, ktorí doteraz nemali možnosť prezentovať svoje schopnosti na medzinárodných podujatiach. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako krok správnym smerom, keďže debutanti nielenže zapadli do mužstva, ale na svoje kontá si pripísali aj niekoľko bodov. Nitriansky hráč Michal Krištof odchádzal z Augsburgu s jednou asistenciou a pochvalou, ktorú Ramsay adresoval jemu a celej útočnej formácií, v ktorej sa predviedol. Bod za presnú prihrávku si pripísal aj rodák zo Skalice Juraj Bezúch, ktorého pas našiel Hovorku v zápase proti USA. Najpamätnejším sa tohtoročný Nemecký pohár stal pre Patrika Lampera, ktorý v ňom vstrelil svoj prvý reprezentačný gól. Aj on sa tak podieľal na piatkovej výhre proti Spojeným štátom americkým.

Realizačný tim

Mnohých fanúšikov a zainteresovaných jednotlivcov už niekoľko rokov straší predstava, že sa jedného dňa nenájde ani jeden hokejista ochotný reprezentovať svoju rodnú krajinu na medzinárodných podujatiach. Všetci máme v čerstvej pamäti opletačky s „ospravedlnenkami“ a odmietnutia zámorských, či kontinentálnych hráčov reprezentovať Slovensko na majstrovstvách sveta. Práve preto si mnohí z nás vydýchli, keď sa okolo kanadského trénera začali združovať známe hokejové osobnosti – ľudia, ktorých sme v roku 2002 so slzami radosti sledovali pri prijímaní zlatých medailí. Záujem chlapcov zo zlatej generácie o napredovanie hokeja pod Tatrami napovedá, že kolektívny šport, ktorý väčšina z nás zbožňuje, má ešte stále nádej. Bol to práve Miroslav Šatan, ktorý prehovoril kanadského kouča k tomu, aby rodné Toronto vymenil za nenápadnú krajinu krčiacu sa v srdci Európy. O svoje bohaté skúsenosti sa s gólmanmi delí Ján Lašák, ktorý iba minulú sezónu ukončil v Liberci aktívnu hráčsku kariéru. Na pozíciu asistenta trénera sa po 2 rokoch opäť vracia Vladimír Országh, ktorý naposledy stál po boku úspešného Vladimíra Vůjtka. Skupinu uzatvárajú Ľubomír Višňovský a Michal Handzuš (ktorého bolo možné spozorovať na slovenskej striedačke aj počas zápasov v Augsburgu), obaja figurujúci na poste druhého asistenta trénera. Samotný Ramsay si pomoc skúsených hráčov nevie vynachváliť:,,Mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí mi veľmi pomáhajú." Ak sa týmto hokejistom podarí úspešne odovzdať svoje skúsenosti mladým hráčom, budúcnosť slovenského hokeja bude zachránená.

Konkurencieschopnosť

Výstupným produktom celého procesu reštrukturalizácie slovenského hokeja, ktorej sľubné začiatky boli badateľné počas Nemeckého pohára, je schopnosť hráčov konkurovať profesionálom hrajúcim za najsilnejšie tímy sveta. Pred 10 rokmi by tento výrok rozosmial každého hokejového fanúšika, mňa nevynímajúc. Slovenskí hráči a hokej ako taký bol uznávaný nie len v Európe, ale aj za oceánom. Nie nadarmo sa našej domovine ušiel prívlastok „hokejová krajina“. Po úspechoch v rokoch 2002 a 2003 sa verejnosť nechala učičíkať vidinou úspechu, ktorá bola každým rokom slabšia a bledšia. Striebro v roku 2012 umlčalo hlasy, ktoré sa dovolávali radikálnejšej zmeny. Žijeme v roku 2017 a mnohí si neuvedomujú, že od momentu, kedy Slovensko naposledy zachvátila medailová radosť, ubehlo už 5 rokov. Z minulých úspechov sa nedá žiť naveky. Preto bolo nevyhnutné postaviť sa problému tvárou v tvár: Slovensko už kvalitou nepatrí medzi hokejové národy. Tento holý fakt však neznamená, že táto situácia je konečná. Preto aj najmenší úspech, ktorý nemusí byť ovenčený celkovým víťazstvom na tom, či onom turnaji, znamená pre tunajší hokej veľa. Aj napriek tomu, že slovenské mužstvo nečelilo výberu Nemecka, USA a Ruska v ich plnej sile, krôčik po krôčiku sa snaží budovať si vlastný štýl hry a svoju hokejovú identitu. Američania hrajú tvrdý hokej. Fíni hrajú rýchly hokej. Švédi hrajú taktický hokej. Aký hokej hráme my?

Na danú otázku zatiaľ nemáme odpoveď. Sympatické výkony slovenských hokejistov na Nemeckom pohári však naznačili, že Slovensko si hokej ešte zahrá. A možno sa jedného dňa aj my niekde dočítame alebo dopočujeme, že Slováci v tom, či onom zápase predviedli bezchybnú ukážku ,,slovenského“ štýlu hry.