Ruku na srdce. Ak by sme pred začiatkom svetového šampionátu juniorskej kategórie položili anketovú otázku, kto verí, že sa z Kanady vrátia slovenskí mladíci s cenným kovom, zrejme by drvivá väčšina hokejovej verejnosti skôr bola pri podobných vyhliadkach pesimistická. O to viac teší, že sa viac ako týždňové kanadské dobrodružstvo skončilo tak fenomenálnym úspechom, aký sa omladine vedenej Ernestom Bokrošom podarilo dosiahnuť.

Pritom, nesmierne náročný turnaj hraný v rýchlom slede sa z našej strany nezačal odvíjať vôbec dobre. Úvodný výprask od Kanady bol poriadnou fackou, ktorá mohla na reprezentantov spod Tatier zapôsobiť dvomi diametrálne odlišnými spôsobmi - položiť ich úplne na kolená alebo nakopnúť k odlišným výkonom. Chvalabohu, chlapci sa nenechali krutou porážkou od kolísky hokeja zraziť na dno a po veľmi krátkom čase na regeneráciu dokázali doslova ubojovať víťazstvo nad obhajcami titulu z Fínska. Samozrejme, v tomto stretnutí za zisk troch bodov možno vďačiť jednak skvelému Godlovi, takisto výbornej streleckej produktivite a v neposlednom rade aj veľkej dávke šťastia. Slováci si však predovšetkým dokázali, že ak tím plní do bodky svoju taktiku a všetci hráči v každom striedaní na ľade odovzdajú maximum, čo v nich je, tak sa dá hrať a vyhrať takmer nad všetkými súpermi.

S posilnenou sebadôverou a vierou vo svoje schopnosti Slováci potvrdili proti Nemcom rolu favorita, poslali ich do boja o záchranu a zabezpečili si postup do štvrťfinále. Základný a kľúčový cieľ tak bol splnený. Po rokoch, kedy sme v boji o najlepšiu štvoricu šampionátu za každým narazili na súpera z najťažšieho výkonnostného koša, k nám tentoraz bol vývoj oboch skupín milosrdnejší a ako súpera prisúdil odvekého rivala spoza rieky Moravy. Pravda, aj Česi vstupovali do vzájomného dueli s našimi chlapcami v roli favorita, no ľad montrealského Bell centre opúšťali akurát tak s hlavami v smútku potom, čo si vylámali zuby na disciplinovanej, poctivej a efektívnej hre slovenských mladíkov.

V podobných intenciách pokračoval herný prejav zverencov Ernesta Bokroša i po presune do Toronta. Nuž, na Kanadu to bolo málo. Javorový list aj napriek nášmu zlepšenému výkonu nemal s postupom do finále výraznejšie problémy.

Po neúspešnej, no rozhodne sympatickej bitke o semifinále, hlásal realizačný tím veľké zdravotné patálie. Nekonkretizovaný počet slovenských hokejistov trápila viróza. Odhodlanie a veľká chuť zaznamenať úspech však boli silnejšie ako problémy s prieduškami i teplota. Na súboj o tretie miesto tak tréneri mohli počítať s kompletnou zostavou, s ktorou však Ernest Bokroš zamiešal a jednotlivé útočné formácie porozhadzoval, pričom rozdelil aj elitnú lajnu. Tak, ako skúsený kouč neurobil azda ani jediné chybné rozhodnutie počas prípravy na majstrovstvá, pri skladaní záverečnej nominácie, na samotnom šampionáte, tak ho neurobil ani pred záverečným duelom so Švédskom.

Útočná sila pôvodne spojená v otváracom útoku sa rozdelila do jednotlivých formácií, čoho výsledkom bolo, že sme favorizované tri korunky prehrali prekvapujúco aj v ofenzívnej zložke hry. Každopádne, vráťme sa k samotnému začiatku tkzv. malého finále. Pri ňom sa ukázala lepšia mentálna pripravenosť nášho tímu na zápas o tretie miesto, čo z veľkej časti pramenilo z toho, že Švédom, ktorí pôvodne pomýšľali na útok na majstrovský titul, sa predsa len pred súbojom o tretie miesto motivovalo o čosi ťažšie než slovenským chlapcom. Iste, i tí snívali o postupe do finále a po jeho nenaplnení boli takisto sklamaní, no veľmi dobre vedomí si toho, že i bronzová medaila by pre náš mládežnícky hokej mala cenu zlata, sklamanie hodili za hlavu a nahradili ho rovnako veľkou motiváciou. Švédi, ktorí majú z európskych krajín najlepšie prepracovaný systém práce s mládežou, sa museli veľmi čudovať, čože sa to len v úvodných desiatkach sekúnd zápasu so Slovákmi deje. Po rýchlych góloch Šoltésa a Rosandiča, ktorý naplno preukázal, že na poste útočníka v minulosti nehrával náhodou, sme sa mohli tešiť z rozprávkového začiatku zápasu. S touto ťažkou situáciou sa síce ešte súper dokázal úspešne popasovať, vyrovnal, no po bezgólovej prostrednej tretine patrila tá posledná opäť nám. Pavol Skalický, ktorý odohral jeden famózny šampionát, sa do niekoľkých tutoviek dostal v každom našom stretnutí, no sprevádzala ho veľká strelecká smola. Tú produkt spišskonovoveskej hokejovej liahne prelomil v ten najsprávnejší moment a nasmeroval Slovensko k bronzovým medailám. Tie sme si už poctivým dodržiavaním obranných úloh vziať z krku nenechali a naše víťazstvo ešte presným zásahom do prázdnej brány spečatil bojovník Patrik Koyš, ktorý na duel nastúpil s horúčkou a v závere druhej časti hry sa stal obeťou nevyberavého zákroku.

Dve sekundy pred skončením riadnej hracej doby už našich chlapcov nedokázalo na ľadovej ploche nič udržať, vyštartovali na ľadovú plochu a započali oslavy, ktoré sa navždy a naplno zachovajú v pamäti hokejového Slovenska. To sa zásluhou partie okolo kapitána Martina Réwaya opäť raz môže s radosťou cítiť hrdé a pyšné. Juniorské majstrovstvá sveta sa narozdiel od seniorského šampionátu, na ktorí sa z hviezdnych hráčov dostavia len tí, čo už skončili sezónu NHL, vyznačujú tým, že všetky tímy hrajú v top hráčskom zložení danej kategórie. Aj s prihliadnutím na tento fakt sa teda omladine s dvojkrížom na hrudi podarilo dosiahnuť fenomenálny úspech, ktorý, verme, ľudí zodpovedných za mládežnícky hokej na Slovensku, neučičíka, ale práve naopak, podnieti ešte k vykonaniu ďalších krokov smerujúcich za jeho zlepšením, nech sa v budúcnosti nemusíme obávať bojov o záchranu či nebodaj vypadnutia.

Na záver už môžeme dodať len, že chlapcom za viac ako týždeň obrovskej driny patrí obrovské absolutórium. Pevne veríme, že veľká kariéra každého jedného člena tímu sa bronzovou medailou z tohto juniorského šampionátu neskončí, ale práve naopak naštartuje, aby sme sa mohli z tejto generácie tešiť ešte dlhé a dlhé roky.