Hull počas 23 rokov v NHL a WHA hral okrem Chicaga Black Hawks aj za Winnipeg Jets a Hartford Whalers. Rodák z Point Anne v Ontariu získal trikrát Art Ross Trophy pre najproduktívnejšieho hráča základnej časti, sedemkrát bol najlepší strelec a dvakrát ho zvolili za najužitočnejšieho hráča súťaže (Hartova trofej). Ako prvý v lige pokoril hranicu 50 gólov za sezónu, keď v roku 1966 nastrieľal 54 gólov.

V NHL odohral 1063 zápasov základnej časti, v ktorých nazbieral 1170 kanadských bodov (610+560), v play off pridal 129 bodov (62+67) v 119 štartoch. Najvýraznejšiu stopu zanechal v Chicagu, v ktorom niekoľko sezón vytvoril obávanú ofenzívnu dvojicu so slovenským rodákom Stanom Mikitom. Spoločne doviedli klub k historickému víťazstvu v Stanleyho pohári v roku 1961. V klube je dodnes so 604 gólmi najlepší strelec. V trinástich sezónach za sebou prekonal 30-gólovú hranicu. V roku 1972 ho zlákala konkurenčná súťaž WHA, v ktorej hral sedem sezón za Winnipeg. Následne sa s klubom presunul do NHL a po jednej sezóne zamieril na záverečný ročník kariéry do Hartfordu. Vo WHA nastrieľal 303 gólov. Počas kariéry sa prezentoval najmä mimoriadne tvrdou strelou, rýchlosťou korčuľovania a dlhodobo vysokým herným štandardom.

Robert Marvin "Bobby" Hull mal päť detí. Jeho syn Brett Hull je bývalý reprezentant USA a jeden z historicky najlepších strelcov súťaže. Spoločne vytvorili najproduktívnejšiu dvojicu otec-syn v histórii NHL. Brett Hull je so 741 gólmi v základnej časti na 5. mieste historického poradia strelcov, otec Bobby figuruje na 18. priečke.

Od roku 1983 je Bobby Hull člen Hokejovej siene slávy v Toronte. Pri príležitosti 100. výročia NHL ho v roku 2017 vybrali medzi 100 najlepších hráčov jej histórie.