Ako ste sa dostali do Švédska?

"Ja som skončil s hokejom a dal som sa na trénovanie. Počas môjho štúdia bola možnosť ísť na kemp do Slovanu Bratislava, kde som sa stal asistentom pri malých deťoch. Potom som sa cez Erasmus štúdium dostal do fínskej Jyväskyly. Tam som bol asistentom hlavného trénera. Neskôr prišla možnosť ísť cez Erasmus na stáž do Švédska. Uspel som na konkurze, ale musel som si nájsť angažmán. Napísal som preto do každého klubu najvyššej súťaže SHL. Odpísal mi len jeden zo štrnástich. V Linköpingu mi dali aj byt, takže som tam šiel do U15 ako asistent. Po tejto stáži som sa vrátil na Slovensko a po dvoch mesiacoch som dostal telefonát, že boli so mnou spokojní a chceli, aby som pokračoval. Dostal som funkciu hlavného trénera v tíme U15.“

Verili ste, že by ste v klube pokračovali aj po stáži?

„Ja som tam išiel s tým, že za toho polroka sa toho chcem naučiť čo najviac. S ostatnými kolegami sme si ale sadli skvele pracovne aj ľudsky. Možno, že som tajne dúfal, že by som tam mohol ostať, ale nepočítal som s tým, že sa to podarí. Nemal som prehnané očakávania. Môj plán bol vrátiť sa na Slovensko a trénovať tu. Každopádne ma milo prekvapilo, že som dostal zmluvu ako hlavný tréner. Z U15 som šiel s ročníkom 2002 do U16, následne som sa stal asistentom v tíme do 18 rokov. Okrem toho som mal na starosti aj individuálny rozvoj hráčov. Najskôr v kategóriách U14 až U16, posledné roky aj v U18 a takisto som pracoval už aj s mužmi.“

Od novej sezóny budete asistentom pri áčku Linköpingu v SHL. Ako sa to zrodilo?

„Táto ponuka vlastne prišla na základe toho, že som s mužmi už pracoval. Dostal som takú možnosť robiť len s mužmi, ale raz do týždňa budem mať tréning aj s juniorkou a dorastom. Už som presťahovaný do kabíny áčka, keďže oficiálne som v pozícii asistenta trénera, mám na starosť rozvoj hráčov. Na každom zápase budem na lavičke s ostatnými trénermi, ale nebudem cez zápasy koučovať v zmysle, že striedam hráčov.“

Čo pre vás znamená, že ste sa stali asistentom v SHL?

„Je to pre mňa veľká pocta, pretože Švédi nedávajú často priestor zahraničným trénerom. Ja mám navyše stále iba 28 rokov, polovica hráčov v tíme je staršia ako ja.“

Aký je cieľ Linköpingu v novej sezóne?

„Minulá sezóna mohla dopadnúť oveľa lepšie. Našim cieľom v novej je to, že chceme ísť čo najďalej, ale teraz sa vymenila polovica mužstva a podpísali sme zaujímavých hráčov. Ostáva napríklad Broc Little, ktorý bol najlepším strelcom ligy. Vstupujeme do druhého roka z trojročného plánu, ktorého výsledkom má byť postup do finále. Berieme to ale s pokorou, ideme krok za krokom, no vždy treba mať najvyššie ambície.“

Pracovali ste aj pri mládežníckych kategóriách reprezentácie Švédska. Ako ste sa k tomu dostali?

„Vo Švédsku sa robia kempy v kategórii U16. Sú to výberové kempy, odkiaľ sa hráči posúvajú do reprezentácie. Pracujem na nich už päť rokov. Prvé tri roky som bol asistentom trénera, posledné dva som hlavný tréner. Na tých kempoch to funguje tak, že pracujeme s hráčmi z troch regiónov, potom sú aj ďalšie kempy, kde sú hráči z iných regiónov. Minulú sezónu sme do reprezentácie posunuli päť hráčov.“

Akí známi hráči prešli vašimi rukami?

„Poviem to tak, že minulý rok sme mali najviac hráčov v reprezentáciách od 16 do 20 rokov. Ja v Linköpingu pôsobím niekoľko rokov, za ten čas prešiel systémom Jakub Vrána, ale toho som priamo netrénoval. Okrem toho tam však boli Forsling alebo Ginning, ktorý bol kapitánom Švédska na MSJ. V poslednom drafte do NHL boli piati naši hráči.“

Spolupracujete aj so SZĽH?

„Prebehli nejaké rozhovory, ale zatiaľ som nespolupracoval vôbec. Osobne by som s tým ale nemal žiadny problém. Ja všetky tie informácie zdieľam a chcem robiť všetko pre to, aby slovenský hokej napredoval, pretože máme šikovných chalanov, len treba, aby sa všetci vzdelávali. Napríklad minulý rok som bol prednášať na výročnom kongrese švédskeho zväzu, kde som mal jednu prednášku. Okrem toho som spolupracoval so Švajčiarmi. S trénermi národných tímov do 18 a 20 rokov som pomáhal pripraviť hráčov na Hlinkov memoriál. Z tých hráčov, ktorých som trénoval, tak na turnaj išlo asi 80 percent.“

V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi fungovaním hokeja vo Švédsku a na Slovensku?

„Ja by som povedal najprv to, že chalani sú všade rovnakí. Ide o systém, aký je zavedený. Keď sa bavíme o veciach mimo ľadu, tak strašne dôležitá je fyzická príprava. Hráči musia byť nevyhnutne pripravení fyzicky, silovo aj vytrvalostne. Nehovorím, že naši chalani nie sú, ale Švédi sú celkovo lepšie pripravení. Druhý rozdiel je v mentalite. U nás musíme hráčov brať viacej ako partnerov a kolegov, nie im len prikazovať a nadávať. Ako tréneri musíme ubrať zo svojho ega a vo všeobecnosti sa musíme k hráčom správať lepšie. Na Slovensku sa hráč berie ako robot. My sa musíme pozerať hlavne na to, čo je pod prilbou. Je tam osobnosť, takže hráča musíme brať v prvom rade ako osobnosť a až potom ako hokejistu. Následne máme šancu, že hráči sa viacej otvoria. Keď budeme mať ich dôveru, potom ich môžeme zlepšovať. Keď im budeme iba hovoriť, že rob toto a toto alebo budeme negatívni či prehnane prísni, tak z nich hokejistov nevychováme. Musíme im dať voľnosť a zodpovednosť, čo však budeme kontrolovať. Nejaké mantinely musia byť, ale potom máme šancu vychovať moderných hráčov. Ako som povedal, chalani sú všade rovnakí, ale najväčším problémom je prístup. Vo Švédsku vidia v hráčovi osobnosť, u nás robota alebo niečo také. Toto je náš najväčší problém. Keď nemáš dobrý prístup, tak tí hráči sa správajú úplne inak. Keď máš dobrý, pozitívny a férový prístup voči svojim hráčom, tak sa tí chalani otvoria, lebo vedia, že ti na nich záleží a ide ti o ich dobro po osobnostnej a ľudskej stránke. Vedia, že im kryješ chrbát a potom sa s nimi úplne inak pracuje ako keď na nich nakričíš a úplne sa uzavrú.