Aká bola sezóna 2018/19 z tvojho pohľadu?

„Sezóna nám začala veľmi dobre na turnaji v Rusku. Na tak kvalitnom podujatí sme síce prehrali finále, ale aj tak to hodnotíme pozitívne. Následne sme zistili, že obhajovať titul je veľmi ťažké, pretože majstra chce poraziť každý. Každý je proti tebe a ani nevieš prečo. Hlavne bolo náročné hľadať motiváciu u chalanov, ktorí už titul vyhrali. Nakoniec sme ju ale našli. Vedeli sme však, že toto mužstvo je najlepšie, aké sme mali. Nielen výkonnostne, ale aj mentálne. To sa ukázalo hlavne vo finále, kedy sme porazili nesmierne kvalitný tím, ktorý mal extraligových juniorov a tak ďalej. Ten začiatok sezóny nám ale trochu ušiel, prehrali sme prvý zápas v Olomouci, čo však bolo dobré, pretože nám to ukázalo, že to nebude ľahké. Základnú časť sme ale znova nevyhrali, tentoraz nám to neušlo o bod, ale o skóre, takže sa približujeme (smiech). V play-off zapadli všetky veci, ale k tomu sa ešte dostaneme. Dopadlo to úspešne, aj keď to pre nás bola najťažšia sezóna.“

V lete neodišlo veľa hráčov, ale skončil kapitán Martin Indrych. Bola však výhoda, že tím ostal pokope?

„Je pravda, že veľa chalanov neodišlo. Práve preto bol ten tím veľmi silný čo sa týka hernej stránky aj sebavedomia, ale s Maťom Indrychom, Maťom Majlingom či Radom Juraštíkom odišla veľká sila a tam sme boli tento rok slabší. Nehovorím, že Filip Kandra pozíciu kapitána nezvládol, ale Martin Indrych bol jedinečný kapitán. Tam sa ukázalo, že všetci sa museli zomknúť.“

Kedy sa ukázalo, že Martin Indrych chýba?

„Podľa mňa sa ukazovalo celú sezónu, že taký totálny líder chýbal. Filip Kandra zaujal svoje miesto dobre, ale Maťa Indrycha sa nedá nahradiť. Ten nastavil latku veľmi vysoko. Takého kapitána máš možno raz za desať rokov. Bola to citeľná strata v šatni.“

Minulé leto prišiel ako najväčšia posila Adam Haščič, mal však zdravotné problémy. Ako to s ním bolo?

„On sa zranil v Rusku, potom ešte cez sezónu a dlho mal ruku v sadre. Ja si však myslím, že je to veľká posila. Dali sme mu najavo, že ho chceme naďalej a určite ešte ukáže, prečo prestúpil do Banskej Bystrice. Mňa prekvapilo, že keď sme mu v Rusku povedali, že už nebude on tou hviezdou, pretože je v tíme, kde je dvadsať rovnocenných hráčov, tak nemal problém podujať sa a brániť. Nedal gól, ale bez problémov bránil. Bol to platný hráč, len škoda zranenia. Verím, že v novej sezóne bude pripravený a bude jeden z našich lídrov.“

Spomenul si už druhé miesto po základnej časti. Bolo to sklamanie?

„Vôbec nie. Kto si pamätá, ktorý tím vyhral základnú časť? Nikto. Všetci si pamätajú len víťaza ligy a to sme zase my. Tento rok nám to ušlo o skóre. Z našich skúseností vieme, že to nie je podstatné. V závere základnej časti prišla nejaká prehra, tá ale môže len pomôcť.“

Play-off ste začali proti Ostrave tesným výsledkom...

„V Ostrave to bolo veľmi vyrovnané, rozhodovali sme v závere. Dali sme na 2:1 a potom do prázdnej brány na 3:1, čo bol zlomový moment. Každá séria je zlomená na nejakom momente a štvrťfinále sa rozhodlo tam, pretože to bol vyrovnaný zápas, Ostrava hrala dobre. Bol to podobný zápas ako pred rokom vo štvrťfinále s Krynicou, kedy sme ich zlomili po tesnom priebehu v prvom zápase a potom sme dali dvojciferný počet gólov v druhom. V semifinále nás tento rok čakala Masarykova univerzita, kde to bolo ešte ťažšie. Vyhrali sme prvý zápas série, no nezvládli sme prvý zápas doma, ale potom sa ukázala sila a charakter mužstva. Tretí duel sme znova hrali výborne, keď sme si to celé postrážili a vyhrali 4:2, kedy padol posledný gól do prázdnej brány. Doteraz si pamätám, že za stavu 3:2 sme išli do šatne po druhej tretine, ale ostali sme koncentrovaní a nepustili sme ich do ničoho. Rozhodli skúsenosti.“

Stretli sa vo finále dva najsilnejšie tímy?

„Dva najsilnejšie tímy, ale hodnotami úplne iné. To som tvrdil aj pred finále. Tam sa hralo o hodnoty, ktorým smerom pôjde liga a nie o Sekeras Trophy. Ja som šťastný, že vyhrala tá naša cesta a dokázali sme, že len systémovou prácou, kedy chalanov vedieme k škole, k štúdiu, k hokeju... je možno uspieť. Neseparovať to, aby to nebolo postavené len na hokeji alebo iba na škole, ale aby to bolo vzájomné. Bolo to však skvelé finále. Trenčín mal hráčov, ktorí hrali na seniorskej úrovni profesionálne a aj hokejistov z juniorskej Extraligy. Bolo to ešte ťažšie finále ako pred rokom s Diplomatmi. Prvý zápas sme prehrali 2:6, druhý sme otáčali zo stavu 2:4, dali sme na 5:5 a vyhrali sme v predĺžení. Prospela nám zmena brankára. Marek Gašparovič dvakrát prišiel do hry a dvakrát sme vyhrali. Domov sme išli za stavu 1:1. Na 2:1 sme hrali krásny zápas, keď sme vyhrali 4:2. Potom prišiel ten najnešťastnejší moment, keď sme prehrali po tom, ako Gladiátori vyrovnali šestnásť sekúnd pred koncom. Nevešali sme ale hlavy, chalani sa zomkli a klobúk dole pred nimi, že ten piaty zápas pod takým tlakom v Trenčíne vyhrali. Znova vyšla zmena brankára. Išli sme do rizika, ale nakoniec Marek Gašparovič vychytal víťazstvo v poslednom zápase, aj keď celú sezónu prakticky nechytal. Bolo to asi najťažšie rozhodnutie.“

Aké to bolo, keď ste v štvrtom zápase dostali 16 sekúnd pred koncom vyrovnávajúci gól a potom padol ďalší v predĺžení?

„My sme to zažili rok dozadu s Diplomatmi, takže teraz zase. Ja si len pamätám, že som ostal úplne obarený a hovoril som si, že to nie je dobré. My sme ten puk mali na palici, stačilo ho posunúť za modrú a bolo by po zápase. Pre niečo sa to ale asi dialo. Vyhrali sme piaty zápas a titul sme získali presne na deň - 12. apríla. Tá séria si to asi vyžadovala, pretože aj Trenčín si vtedy vyrovnať zaslúžil. Hral naozaj dobre. Nakoniec sa asi ukázala spravodlivosť, keďže my sme mali na ten titul. Podľa mňa bola ešte ťažšia situácia ten rozhodujúci gól štvrtého zápasu v predĺžení. Iba sme začali, mali sme mať presilovku a dostali sme od korčule gól. Bola to najťažšia situácia. Celé play-off nám ale rozhodlo to, že aspoň jeden gól dalo šestnásť hráčov. Nejde ani o to, že sme nevyhrali základnú časť, ale naši hráči nikdy nevyhrali nikdy kanadské bodovanie. Prvý bol až okolo desiateho miesta. My sme však mali rozdelenú silu v každej pätke. Niektorí sa presadzovali v prvých kolách play-off, iní vo finále. Vždy, keď bolo treba, tak sme však dali góly.“

Hodili ste štvrtý zápas hneď za hlavu?

„Snažili sme sa, ale sklamanie bolo veľké. Ja som sa najviac bál, že to chalani nebudú vedieť hodiť za hlavu, keďže stačilo šestnásť sekúnd. Musím však povedať, že na druhý deň som prišiel do šatne a bol som prekvapený. Hráči za mnou prišli a hovorili, že ten istý dátum, teraz to dáme. Naozaj verili tomu, že môžu vyhrať. Pritom sme boli unavení. Ja som si nevedel ten piaty zápas predstaviť. Veril som ale, že fyzicky to dáme, aj keď sme boli psychicky vyčerpaní, pretože sme mali dobrú prípravu v Rusku, kde sme hrali päť zápasov za sedem dní a to sa niekde odzrkadľuje. Nakoniec sme to hodili za hlavu a dokázali vyhrať.“

Aká bola cesta do Trenčína na piaty zápas?

„Cítil som napätie. Ja som niekde v podvedomí mal, že stačilo šestnásť sekúnd a mohol som už druhý deň oslavovať. Na hráčoch však nebolo cítiť, že by sa báli. Podľa mňa vtedy rozhodli skúsenosti. To mužstvo bolo poučené prvým titulom, ukázalo sa sebavedomie.“

Čo si hráčom povedal pred piatym zápasom?

„Každý sa ma pýtal, či bol krik, ale toto bolo úplne inak. Vôbec sa nekričalo. Povedal som im iba, že budem stáť pri nich za akéhokoľvek stavu a akejkoľvek situácie. Chalani sa ma pýtali, či som mal psychologický tréning na niečo takéto. Jeden môj kolega učí presne toto, že keď budete trénermi a už nebudete vedieť čo, tak minimálne musíte stáť za tými hráčmi. Nemám to naučené, ale mal som pocit, že musím za nimi stáť do poslednej sekundy. My sme ten zápas s Marekom Janíkom asi prvýkrát odkoučovali v takom pokoji a to bolo aj dobré. Psychicky to zvládli hráči. Bolo to o nich.“

Boli pocity po zisku druhého titulu iné ako po prvom?

„Áno, boli iné. Pri tom prvom boli krajšie, pretože sme boli hladní po pohári. Ten druhý bol zas o tom, že sme ľuďom potvrdili, že ten systém je správny. Už nikto nemôže povedať, že to bola náhoda. Podčiarkli sme kvalitu celého systému od dobrovoľníkov, realizačný tím, hráčov... To už nevyhral niekto, ale vyhrala celá univerzita. Pocity boli krásne. Také upokojujúce.“

Minulý rok si hovoril, že double bystrických titulov v jednom roku je neuveriteľné. Aké je to teraz, keď UMB aj HC ´05 obhájili?

„Priznám sa, že toto sa už asi nepodarí. Nechcem hovoriť, že nikdy, ale aj keď sa EUHL rozvinie, tak aj ostatné mestá budú mať nesmierne náročnú úlohu, aby niečo takéto dokázali dvakrát po sebe. Možno raz sa to môže podariť. Ukazuje sa to, že v Banskej Bystrici sú ľudia, ktorí hokej majú radi. Tá spolupráca sa navyše rozrastá viac a viac. Obsadili sme výborne všetky pozície od malých detí, cez univerzitu a až po HC ´05. V tomto sme ukážkoví.“

Aké zmeny v kádri čakajú UMB Banská Bystrica?

„Dosť veľké. Mnoho chalanov končí školu, ale o tom sme vedeli, takže sme na to pripravení. Niektorí možno ešte budú hrať rok. Verím, že áno. Máme to s niektorými rozdebatované. Taktiež sa ale hlási na našu katedru dosť mladých hokejistov. My sme však iní, pretože nemôžeme kúpiť hráča, ale počkať alebo trochu podporiť, aby išiel na školu. Tento rok ideme na ľad už začiatkom augusta, aby sme videli nových hráčov. Obmena teda bude. Pre univerzitnú ligu je ale dobré, že hráči môžu hrať päť rokov, keďže sa tu málo menia tréneri. To je čas, za ktorý si aj ja poviem, že som im dal všetko, čo som vedel. Je to ideálne. Ak by to bolo dlhšie, tak je to taký stereotyp, čo tiež nie je dobré.“

Ktoré mená končia?

„Piataci sú Róbert Mendel, Matúš Kamzík, Adam Kasanický, Matej Koch, Miloš Studený, Dávid Primus a Vladimír Korytár. Okrem nich sú tam mená, ktoré po škole ostávajú v Banskej Bystrici a chcú hrať ďalej. Niektorí odídu, ale príde nová krv. Nedá sa do nekonečna hrať s rovnakým tímom o titul. Keď už niekto vyhral titul dva alebo trikrát, tak už nie je taká motivácia.“