Ako si s odstupom času spomínate na MSJ 1999?

„Bola to reálne prvá medaila pre slovenský hokej. Šli sme tam s malou dušičkou. V skupine sme mali Kanadu, Česko, USA a Fínsko, takže ten predpoklad, že budeme v skupine štvrtí alebo piati bol veľký. Chceli sme však zabojovať a hneď prvý zápas s Českom sme vyhrali 3:1, čo nás nakoplo k takej pohode, že sme vyhrali skupinu a išli sme priamo do semifinále, kde sme dostali Rusko. Sila tam teda bola a keď sa človek pozrie spätne na tú zostavu, čo tam bola, tak veľa chalanov sa uplatnilo v NHL a pár hráčov hralo ligy v Európe. Okrem toho ešte vypadol Marián Hossa, ktorý vtedy už hral NHL a taktiež Róbert Döme bol súčasťou NHL.“

V skupine ste remizovali bez gólov s Kanadou. Bolo dôležité hlavne psychicky, že ste od tohto súpera nedostali gól?

„Vtedy chytal výborne Jano Lašák. Hrali sme iba v Brandone, kde bolo možno iba nejakých 4000 ľudí a všetci boli červenobieli. Mnohí sme boli vtedy prvýkrát za morom, takže to bolo pre nás niečo nové. Kanada nás tlačila, ale aj my sme mali šance, takže to bol vtedy taký minisúboj medzi Jánom Lašákom a Robertom Luongom.“

Následne prišli dve výhry proti veľkým favoritom, USA a Fínsku. Oba zápasy boli tesné. Rozhodovali tam detaily?

„Boli sme vtedy podľa mňa v takej v pohode, že Fíni z nás mali určitý rešpekt alebo možno aj strach. USA zas za stavu 2:2 odvolalo brankára, pretože potrebovali vyhrať, aby nešli hrať o záchranu. Svojím spôsobom nám pomohli k tomu, že sme dali gól do prázdnej brány a vyhrali sme. Pomohli nám aj druhýkrát, keď vyhrali s Kanadou. Vtedy sa rozhodovalo, kto postúpi priamo do semifinále.“

V semifinále ste chytili Rusko, ktoré nakoniec ten turnaj vyhralo. Výsledok bol ale zase len o gól 3:2...

„Tam sme hrali výborne, ale pribrzdilo nás, že sme dostali rýchle góly a prehrávali už 0:3. Vymklo sa nám to spod kontroly, no vtedy sa tiež ukázala tá sila mužstva, dali sme góly a v tretej tretine sme prehrávali o gól. Mali sme aj šance na vyrovnanie. Tam to bolo o nejakom horšom momente, že sme dostali rýchle góly a Rusi odskočili na 3:0, potom to bolo už ťažké.“

V zápase o 3. miesto sa vám podarilo zdolať Švédov. Aké boli pocity po zápase?

„Človek má vtedy 19 rokov, všetci sme boli mladé uchá. Vtedy vyšli aj fotky, kde sme boli všetci odfarbení na blond. V tom zápase sa ukázalo, že ten kolektív bol silný a držal pokope, a tak sa dostavil aj dobrý výsledok. Svojím spôsobom sme vtedy hrali so všetkými veľmocami a prehrali sme len jeden zápas s Rusmi a aj to len o gól. Keď si človek pozrie tú zostavu, tak tam nájde mená ako Marián Gáborík, ktorý mal len šestnásť rokov a patril medzi najmladších hráčov histórie, popri hráčoch ako Gretzky či Lemieux. Tieto MSJ každého jedného v kariére výrazne posunuli.“

Keď Slovensko vyhralo bronz v roku 2015, spomínali ste o to viac na MSJ 1999?

„Jasné, že áno. Vtedy sa nevedelo kedy a či sa to vôbec zopakuje. Dobré výsledky dlho neboli. V roku 2009 boli chalani štvrtí, keď hrali stretnutie o 3. miesto a vtedy prišiel nejaký signál, že v ďalších rokoch tá medaila môže prísť. V roku 2015 podľa mňa nebolo v tíme až toľko hviezd, ale aj ten tím mal v sebe veľmi silné mená.“

Ste s chalanmi z toho tímu v kontakte?

„Ani nie. Niekedy vidím na Instagrame, že niekto z chalanov vytiahol nejakú fotku. Ubehlo však už takmer 20 rokov, počas ktorých sa stalo toľko vec. Jediné, čo ma mrzí je to, že v tej dobe nebol internet tak rozšírený a viem, že sa riešilo, že aspoň jedna z televízií by vysielala aspoň finálový zápas. Verili sme, že nejaká šanca na to existuje, ale zároveň sme ani netušili, či to bude, pretože kontakt s rodinou na Slovensku bol minimálny až žiadny. Internet, Skype alebo SMS fungovali vo veľmi malej miere, až vôbec. Vtedy sme si to na druhej strane užili, pretože sme boli sami na Vianoce a Silvestra, čo nás ako partiu združilo."