Už pri pohľade na zoznam štatistických údajov, ktorý je dlhší než register trestov drogového baróna Pabla Escobara je človeku jasné, že rodák z Kladna nie je obyčajný hokejista. Srdcia tisícov, ba dovolím si tvrdiť desať tisícov fanúšikov si nezískal iba obdivuhodnými výkonmi, krásnymi gólmi a neutíchajúcim elánom. Charakter Jaromíra Jágra totiž tvorí čosi špeciálne. Je to nezlomná vôľa? Chuť pracovať na sebe až do vyčerpania a pritom si stále užívať hru? Azda to môže byť láskavosť? To vám s úplnou určitosťou pravdepodobne nepovie nikto. Jedno je však isté. To ,,niečo“ zostane v srdciach hokejových fanúšikov aj dlho po tom, čo 189-centimetrový útočník opustí ľadové plochy. Práve tento nevysvetliteľný pocit totiž vytvára z obyčajných ľudí legendy. A Jaromír Jágr legendou bez debaty je.

Hokejista s nezlomnou vôľou uzrel svetlo sveta presne pred 44 rokmi v stredočeskom meste Kladno. Už jeho miery po narodení – 5,05kg a 55cm naznačovali, že z malého Jaromíra vyrastie poriadky kus chlapa. Detstvo strávil na neďalekom statku v malebnej dedinke Hnidousy, kde sa jemu a jeho o 6 rokov staršej sestre Jitke od rodičov Anny a Jaromíra staršieho dostávalo výchovy, ktorej hlavným znakom bola pokora. Keďže im patrili (a stále patria) rozsiahle polia, súrodenci boli odmalička naučení obrábať ich, ťažká práca a skoré vstávanie im teda neboli cudzie. Práve skorý začiatok dňa bol pre budúcu hokejovú hviezdu najväčším nepriateľom. Ani to ho však neodradilo od toho, aby ráno vstal ešte za tmy a spolu s otcom utekal na najbližší rybník okúsiť hladkosť tamojšieho ľadu. Manželia Jágrovci sa navyše postarali o to, aby si ich deti vážili to, čo majú. Práve vďačnosť a pokora je viditeľná aj v neskoršom životnom napredovaní a filozofií ich syna.

Prechod z rybníka na ľadovú plochu prebehol na štadióne v rodnom meste, kde začal nastupovať za tamojšie PZ Kladno. Už od začiatku sa mladý chlapec javil ako nadpriemerne šikovný, preto bol nasadzovaný aj do zápasov proti starším hráčom. To pre neho však nepredstavovalo väčší problém. Postupne sa cez juniorku prepracoval až do A – mužstva HC Kladno, ktoré bojovalo o trofej v Československej hokejovej lige. Debut medzi mužmi zaznamenal v 16. roku života v zápase proti Litvínovu, v ktorom strelil aj svoj prvý presný zásah. Ako takmer všetci jeho spoluhráči, aj on navštevoval Strední průmyslovou školu stavební, ktorú ale kvôli tréningom nedokončil. Nezostal však bez maturity. Tú si totiž dokončil v roku 2002 na Soukromém středním učilišti hotelového provozu. Hovorí sa o ňom, že sa počas rokov strávených v školských laviciach rád bil. Keďže mu do vienka pripadla mohutná telesná stavba, často z potýčok nevychádzal ako porazený.

Prvý veľký úspech na reprezentačnej úrovni zaznamenal v roku 1989 na Majstrovstvách Európy juniorov, kde sa československej reprezentácií podarilo vybojovať strieborné medaily. O rok na to nasledovalo bronzové ťaženie na MSJ vo Fínsku. Skvelé výkony z týchto podujatí mu zaistili pozvánku na MS 1990 vo Švajčiarsku. S Robertom Reichelom a Robertom Holínkom vytvorili údernú formáciu a aj ich zásluhou prichádzali Čechoslováci domov s bronzovými kovmi na krkoch. Predstavenie vo Švajčiarsku sa v nasledujúcich dňoch ukázalo ako kľúčové, pretože svojou formou umocnil svoje postavenie pred tohoročným draftom do NHL. V deň ,,D“ si ho z celkového 5. miesta vybrali Pittsburgh Penguins. Je nutné podotknúť, že v tej dobe mal iba 18 rokov. Práve vďaka pomerne nízkemu veku bol draftovaný ,,až“ z 5. miesta, jeho otec navyše s odchodom za oceán nesúhlasil. Nakoniec však privolil, čo bolo naozaj veľkým šťastím. Po boku lojálneho ,,tučniaka“ Maria Lemieuxa a rodáka Jiřího Hrdinu, ktorí mu pomohli s adaptáciou na tamojšie cudzie prostredie, nastrieľal počas prvej sezóny 27 gólov a na 30 prihrával. Navyše sa Pittsburgh radoval zo zisku Stanley Cupu po výhre proti Minnesote North Stars. Hráč s číslom 68, ktoré nosil ako pamiatku na svojho zosnulého starého otca, vstrelil počas finálového súboja gól, čím sa stal najmladším hráčom, ktorý urobil niečo podobné. O rok sa ,,tučniakom“ podarilo najcennejšiu hokejovú trofej obhájiť.

V sezóne 1994/95 získal ako prvý Európan vzácnu Art Ross Trophy, ktorá sa udeľuje najlepšiemu hráčovi kanadského bodovania. Toto prestížne ocenenie sa mu v kariére podarilo získať ešte 4-krát. Na zimné olympijské hry 1998 v Nagane prichádza Jágr už ako najžiarivejšia hviezda Pittsburghu. Vďaka výluke v NHL sa proti sebe postavili ,,nadupané“ tímy posilnené hráčmi zo zámoria. O to sladšie musel českej reprezentácií chutiť zisk prvej zlatej hokejovej medaile na OH v histórií. JJ k nemu prispel 6 kanadskými bodmi. V roku 1999 sa stal držiteľom ďalšej cennej trofeje. Bola ňou Hart Memorial Trophy udeľovaná novinármi pre najužitočnejšieho hráča súťaže. Nasledujúce roky však Jaromír Jágr nemôže považovať za priveľmi úspešné. Po prestupe do Washingtonu nenaplnil očakávania, ktoré doňho funkcionári vkladali. Preto bol v roku 2004 vymenený do klubu New York Rangers. Pôsobenie v jednej z najznámejších svetových metropol ale poznačil štrajk v NHL, počas ktorej nastupoval za domáce Kladno a neskôr Avangard Oms hrajúci v Kontinentálnej hokejovej lige. Po návrate do USA sa v sezóne 2005/2006 stal najlepším Európanom v NHL, keď v tabuľke kanadského bodovania dostihol Jari Kurriho. V tom čase na jeho konte svietilo číslo 1400. V tom istom roku si z MS 2005, ktoré hostilo Rakúsko, odniesol spolu s českou reprezentáciou zlatý kov po finálovom víťazstve nad Kanadou. Nasledujúce zimné OH konajúce sa v Turíne mali pre výber Českej republiky bronzový nádych. Po ich ukončení rodák z Kladna vyhlásil, že sa reprezentačnej kariére bude venovať až po ukončení tej v NHL. To splnil o dva roky neskôr, keď podpísal dvojročný kontrakt s tímom Avangard Omsk. Na pôsobenie v Rusku spomína najmä v dobrom. Jágr sa totiž v dospelosti zveril do rúk cirkvi, konkrétne pravoslávnej. Na východe sa vraj v tomto ohľade cítil omnoho voľnejšie, ľudia v Čechách sa totiž pri spomenutí viery ,,klopkali po čele“. V Rusku sa za ňu hanbiť nemusel. Stala sa jeho veľkou súčasťou a aj v dnešnej dobe je badať vplyv, ktorý na ňom zanechala.

Do najprestížnejšej hokejovej ligy sveta sa aj napriek špekuláciám opäť vrátil. V nasledujúcich rokoch obliekal dresy troch klubov – Philadelphie Flyers, Dallas Stars a Boston Bruins. Práve s Bostonom sa mu po boku krajana Dávida Krejčího a kapitána Zdena Cháru podarilo opäť prebojovať do finálových súbojov o Stanley Cup. Ten však v roku 2013 padol do rúk Chicago Blackhawks. Po skončení sezóny zmenil zamestnávateľa, pridal sa totiž k celku z New Jersey. Jeho momentálne pôsobisko však treba hľadať južnejšie, konkrétne na slnečnej Floride. V roku 2010 si od českého prezidenta prevzal medailu za Zásluhu o štát v oblasti športu. V tom istom čase totiž ukoristil na MS 2010, ktoré hostilo Nemecko, zlatú medailu.

V súčasnej dobe sa Jaromír Jágr prebíja rebríčkom kanadského bodovania a vstrelených gólov. V tom prvom na jeho konte svieti krásnych 1840 bodov. V hodnotení presných zásahov mu patrí zemiaková priečka. So súčtom 738 bodov za vstrelené góly sa radí za Američana Bretta Hulla. Nič však nenasvedčuje tomu, že by sa s týmto výsledkom hodlal zmieriť. Má síce už 44 rokov, no entuziazmus a snaha mu nechýba. Práve naopak. Svoje profily na sociálnych sieťach používa ako prostriedok pre vyjadrenie svojich myšlienok, no najmä pre motivovanie samého seba a ostatných. Na Facebooku ho sleduje viac ako 690 000 fanúšikov a tento počet sa každým dňom zväčšuje.

Celá kariéra Jaromíra Jágra sa nedá zhrnúť do jedného článku. Tento chlapík toho totiž prežil naozaj veľa. Nemyslím si však, že dôležité sú čísla sezón, vstrelených bránok a asistencií. Posolstvo ,,68-čky“ tkvie v čomsi inom. Je to príbeh nezlomnej vôle a pokory, ktorý slúži ako vzor tisícom ľudí. Hovorí o tom, aby sa človek za žiadnych okolností nevzdával, či už ide o vek, postavenie alebo čokoľvek iné. Jaromír Jágr nám ukázal, že pokiaľ nás niečo baví, mali by sme to robiť bez ohľadu na okolnosti.