Začali sme písať vlastnú históriu

1.január 1993. V tento neobyčajný deň sa začala písať samostatná história malého, ale hrdého národa. Od polnoci sa na viacerých námestiach slovenských miest začali konať bujaré oslavy vzniku prvej samostatnej republiky. Čo to malo znamenať pre náš hokej? Preč boli časy československého tímu, ktorý sa ešte minulý rok za účasti Slovákov Róberta Švehlu, Igora Libu a Petra Veselovského tešil z bronzovej medaily. Od začiatku bolo jasné, že rozdelenie štátov bude mať dopad, ako pre český tím, tak aj pre ten náš. Vzhľadom na to, že v spoločnom tíme ale Slováci takmer nikdy nehrali prím, nestrannému fanúšikovi bolo zrejmé, že sa to predsa len o niečo viac dotkne nás. Tí najskalnejší si to samozrejme nepripúšťali. Hneď na začiatku ale prišla tvrdá rana. Nástupnícke práva pripadli našim západným susedom, ktorí mohli hrať aj na majstrovstvách v tomto roku. Slovenská reprezentácia však mala neskôr pôsobiť v kvalifikácii o MS C kategórie. Mnohí v tom videli veľkú nespravodlivosť , hoci na kongrese IIHF v minulom roku sa hovorilo o podmienkach nástupníctva a tie sa netýkali len nás. Slovenskí funkcionári ale tejto problematike nevenovali príliš veľkú pozornosť. A to nebol jediný problém. C skupinu sme mohli v prípade úspechu v kvalifikácii hrať už v sezóne 1993. Vďaka nepozornosti kompetentných, ktorí do nej náš tím zabudli prihlásiť ešte pred rozdelením, sme v roku 1993 ostali „bez hokeja“. Kvalifikáciu o C sme ale nakoniec našťastie nehrali.

„Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Ja si myslím, že to nás naštartovalo do ešte väčšej zanietenosti pre víťazstvá“ , nechal sa počuť neskôr náš prvý tréner Július Šupler v rámci dokumentu o slovenskom hokeji.

Veľke ZOH 1994 a naša pravá tvár

Olympijské hry v Lilehammeri u verejnosti akurát potvrdili mienku, že s nami nebolo zachádzané férovo. Na začiatku roku 1994 sme prežívali krásne hokejové časy. Ako tím C-kategórie, ktorý sa na hlavný turnaj dostal len vďaka kvalifikácii, sme prežívali spanilú jazdu. Tesne sme vyhrali svoju skupinu pred Kanadou, Švédskom a USA. Prvá prehra prišla až vo štvrťfinále proti zbornej a aj to sa zrodila až v predĺžení. Na našich reprezentantov to malo doslova demotivujúci účinok a v zápase o umiestnenie ich v prvom súťažnom zápase po rozdelení českí hráči doslova rozmetali v pomere 1:7. Šieste miesto však bolo krásnym výsledkom pre novú krajinu na mape Európy.

Z dna na vrchol

Pozitívnym dopingom pre nás bolo aj to, že o mesiac neskôr sme mohli organizovať majstrovstvá sveta C-kategórie. Tejto úlohy sa zhostili mestá Poprad a Spišská Nová Ves. Nebola to však vôbec jednoznačná záležitosť, ako poniektorí očakávali. Po remízových zaváhaniach s Kazachstanom a Ukrajinou sa malo rozhodovať v poslednom kole. Proti Bielorusku sme museli nutne vyhrať a vďaka dvom gólom Ota Haščáka sa nám to aj podarilo. Ešte predtým sme ale museli pretrpieť záverečnú snahu súpera o vyrovnanie. Úspešne. Snaha o návrat medzi elitu v najkratšom možnom čase nadobúdala čoraz reálnejšie kontúry.

Už o mesiac po skončení C- kategórie sa malo rozhodovať o dejiskách majstrovstiev. Slovensko si samozrejme nenechalo újsť príležitosť kandidovať druhý krát za sebou. A vyšlo to, okrem nás sa aj tak nehlásil nikto ďalší z našej skupiny a o postup medzi úplnú elitu sme sa tak mohli pokúsiť znova v domácom prostredí. Tentokrát sa dejiskom majstrovstiev stala Bratislava. Naši reprezentanti, poučení predošlým rokom, nenechali takmer nič na náhodu. Najväčšieho súpera v boji o postup, Lotyšsko, zdolali už 2 zápasy pred ukončením turnaja a s papierovo ľahšími súpermi následne nezaváhali. Slováci na turnaji vyhrali všetkých 7 zápasov s impozantným skóre 60:15 a postúpili v najkratšom možnom čase medzi najlepších. Krivda spred pár rokov bola razom zabudnutá, čakala nás zasľúbená zem.

Svetová realita

O to tvrdší bol pád. Ak niekto čakal, že nasledujúce sezóny budeme dominovať, musel byť zákonite sklamaný. V 1996 nás čakal debut v Rakúsku a nedopadlo to podľa predstáv. Stopku nám vystavila práve prehra s domácim výberom, ktorá bolela poriadne. Pre Rakušanov bola totiž jedinou výhrou na turnaji a na vlastnom ľade sa museli rozlúčiť s A-kategóriou. A aby toho nebolo málo, museli sme sledovať aj to, ako Česi prvý krát dvíhajú nad hlavy trofej určenú pre víťaza. Ani ďalšie sezóny na tom neboli výrazne lepšie. V 1997 sme sa dokonca museli prvý krát vážnejšie „zachraňovať“. Na našu obranu však slúži fakt, že nešlo o klasický boj o záchranu. Skupina prebiehala za účasti 6 tímov a prípadný neúspech by znamenal akurát to, že by sme museli hrať kvalifikáciu pre nasledujúce majstrovstvá. Celkovo to neboli pozitívne roky. Výhry nad veľkými súpermi sa nám vyhýbali, aj pri maximálnom vypätí síl im naši chlapci dokázali uchmatnúť maximálne bod. Netreba zabúdať ani na dobre známe olympijské fiasko v Nagane, ktoré nás vrátilo do krutej reality. Naše časy ešte len mali prísť....

Slovensko na vrchole

V roku 2000 hostil majstrovstvá sveta Petrohrad a domáca reprezentácia nabitá hviezdami si vopred brúsila zuby na titul. Slováci poučení neúspechmi naopak vstupovali do turnaja skromne a len so 6 hráčmi z NHL. A spočiatku to vôbec nevyzeralo na výrazný úspech. Na MS sme predvádzali svoj štandard. Úspešný tréner Ján Filc však už počas turnaja vytiahol eso v podobe Jána Lašáka. Ten si svoj debut odbil v prehratom zápase proti Česku, ale neskôr to mal byť práve mladík z nižšej zámorskej súťaže, ktorý náš tím potiahne ku hviezdam. Brankársky post bol totiž v tých časoch našou slabinou. Kým favorizovaní Rusi totálne vyhoreli, my sme vo štvrťfinále zdolali tím Spojených Štátov Amerických a vôbec po prvý krát sa zapojili do boja o medaily. Ján Filc mal po zápase veľkú radosť. „Dosiahli sme skvelé víťazstvo nad skvelým súperom, ktorý bol dovtedy najlepším na turnaji, lebo ako jediný neprehral. Zápas sme mali od druhej tretiny pod kontrolou, pretože kvalita bola podporená dobrou psychickou pripravenosťou.“ Našim chlapcom sa semifinále razom málilo. Prvý turnajový zápas s Fínskom skončil zmierlivo 2:2, v odvete sa už zrodilo prekvapenie na úkor favorita. „Našim novinárom som ešte pred zápasom v základnej skupine povedal, že Slovensko je čiernym koňom šampionátu“, strúhal po skončení poklony fínsky kouč Hannu Aravirta. Finále nám už bohužiaľ nevyšlo a Česi nadychujúci sa k zlatému hattricku nás zdolali aj druhý krát na šampionáte. Naši hráči si aj napriek tomu vyslúžili titul „zlatí chlapci.“

Keď zle začneš, dobré skončíš

Na úplný vrchol sme si teda stále museli počkať. Na nasledujúcich majstrovstvách sveta v Nemecku sme už mali väčšie oči, ale tam to ešte nevyšlo. V roku 2002 naviac prišiel druhý olympijský nezdar, daný aj tým, že sme museli hrať kvalifikáciu bez našich najlepších hráčov. Tí pritom mohli nastúpiť iba na vybrané zápasy. Ján Filc na to dodnes spomína ako na veľmi smutné a ťažké obdobie. Dokonca zvažoval, či ostane pri kormidle nášho výberu. Nakoniec ostal a ako to dopadlo, vieme asi všetci.

Je obrovským paradoxom, že v rovnakej sezóne sme prežili dva tak kontrastné turnaje. Salt Lake City nám neprialo, o to motivovanejší boli slovenskí reprezentanti na švédskych majstrovstvách sveta. O víťazstve sa pritom vôbec nehovorilo, ale každý chcel reprezentovať a kto mohol, ten aj prišiel. Jedinú prehru na turnaji sme utrpeli v základnej skupine s Fínskom, následne sme až do konca šampionátu počúvali iba slovenskú hymnu. Samozrejme to však nebolo až tak jednoduché a v play-off sme si užili mnoho nervydrásajúcich momentov. Doteraz spomíname na kanadské dvojgólové vedenie a Bondrov kontaktný gól sekundu pred skončením druhej tretiny. Lašákova čarovná lapačka v predĺžení snáď Švédov máta ešte doteraz. A nakoniec to pamätné finále Ruskom, ktoré sme nemohli odštartovať lepšie, ale predsa sa rozhodlo až 100 sekúnd pred koncom tretej tretiny. Peter Bondra ako strelec víťazného gólu vtedy predniesol pamätný výrok. „Víťazstvo v Stanley Cupe oslavuje jedno mesto, titul majstra sveta celý národ.“

Siedma účasť medzi elitou znamenala prvý titul v ére samostatnosti. Cesta na vrchol bola teda zavŕšená. Nebolo by však fér, keby sme spomínali iba na 26 Jánošíkov z Göteborgu. Základné kamene k úspechu boli postavené už skôr. Dal ich aj Július Šupler postupom do A-kategórie, prispeli i hráči, ktorí pravidelne a hrdosťou reprezentovali svoju krajinu. Na ceste za tým najsladším úspechom sme si museli vytrpieť aj viacero trpkých sklamaní, ktoré nás našťastie zocelili. Ďalšiu víťaznú trofej sme do vitríny zatiaľ nepridali a to aj napriek viacerým vydareným turnajom. Podarí sa to vôbec v budúcnosti pri súčasnom stave nášho hokeja? Vůjtekovi chlapci od toho neboli až tak ďaleko a málokto s nimi skutočne rátal.

Teraz je rad, aby nová generácia ukázala, že robiť profesionálny hokej na Slovensku ešte má zmysel. My im veríme a držíme palce.

Ďakujeme našim hokejistom za všetko, čo nám doteraz dali. Za každú radosť, každý boj. Za chvíľe keď to nevzdali. Ďakujeme za každého hokejistu ktorý vložil do reprezentácie srdce. Ďakujeme za krásne chvíle prežité pri tomto športe.