Hokej – jedna z najrýchlejších kolektívnych hier na svete, nie je iba o hráčoch reprezentujúcich svoje kluby a krajiny. Fanúšikovia často prehliadajú, nevedomky alebo cielene, mužov v pásikavých dresoch, bez ktorých by tento ľadový šport nemohol fungovať. Často nám práve oni zdvihnú tlak väčšmi, ako nespratní súperi či dramatické súboje o puk. Väčšinou sú najkritizovanejšími účastníkmi stretnutí, veď uznajte sami, počuli ste už niekedy niekoho na zimnom štadióne pochváliť rozhodcu? Ak áno, mali by ste si to niekde zapísať, často sa to totiž nestáva. Smutné je, že väčšina ľudí vidí arbitra ako zaujatého a veľakrát podplateného lumpa. Neuvedomujú si, že aj títo muži (a áno, aj ženy), boli v začiatkoch obyčajnými ľuďmi, ktorí museli prejsť ťažkým tréningom a množstvom skúšok, kým sa vypracovali na post profesionálneho hokejového rozhodcu. Tento článok bude patriť práve ,,zebrám“.

<

Tím rozhodcov, ktorí sa starajú o čo najplynulejší priebeh duelu netvorí iba hlavný a čiarový arbiter. Doplňujú ich aj štatistici, video rozhodca, ľudia, ktorí striehnu na čas či presilovky, autorov gólov a asistencií. Úloha každého jedného z nich zapadá do skladačky, ktorá nám umožňuje sledovať hokejový zápas.

Stať sa rozhodcom nie je ľahké. Tí, čo sa nachádzajú priamo na ľade musia vedieť bezchybne korčuľovať, presne definovať pravidlá hry aj keby ste ich zobudili uprostred noci. Prehľad na ľade, rýchle uvažovanie, vycibrené reflexy a bystré oči sú kľúčové. Ak by niektorý z týchto faktorov zlyhal, následky môžu byť fatálne. Dokazuje to aj nepríjemný moment, ktorý sa odohral počas zápasu medzi Detroitom a Pittsburghom. Po krosčeku od Blakea Comeaua vletel Tomáš Tatar čiarovému rozhodcovi priamo do kolena a zápas kvôli zraneniu nedohral.

Rozhodcom sa v podstate môže stať každý. Aspoň tak to prezentujú hokejové zväzy, keď oznamujú dátum ďalšieho rozhodcovského kurzu. Na rekvalifikáciu slúžia okrem spomínaných kurzov aj rôzne semináre, kempy, či dokonca školy. Toto povolanie môže vykonávať iba človek s pevnými nervami a aspoň štipkou nadhľadu. Počúvať nadávky nie len od fanúšikov, ale často aj od samotných hráčov a trénerov nie je ľahká záležitosť. Občas aj tomu najflegmatickejšiemu arbitrovi prasknú nervy. Nasledujúca video-kompilácia dokazuje, že rozhodcovia nevedia urážky a rany len prijímať, ale aj solídne oplácať.

Keď sa na ľade zraní hokejista, prívrženci jeho klubu sa dožadujú spravodlivosti. Keď sa zraní rozhodca, väčšina ľudí sa s pocitom zadosťučinenia zasmeje. I keď veľakrát nesúhlasíme s ich verdiktom, ktorý je, povedzme si úprimne, niekedy naozaj zvláštny, sú to stále ľudia ako my. Aj keď rozhodnú spravodlivo, fanúšikovia poškodeného tímu ich vypískajú. Človek sa predsa nikdy nezavďačí všetkým. Niektorí diváci a hokejisti to ženú až do extrémov, ktoré môžu skončíť tragicky. Po skončení stretnutia si na nich počkajú a ručne-stručne im ukážu svoju nespokojnosť. Najtragickejší prípad sa datuje do roku 2008, kedy prišiel o život dvadsaťosemročný rozhodca Marko Liptaj. Je potrebné si uvedomiť, že aj oni sú živiteľmi rodiny a doma ich niekto čaká. Rovnako ako my v práci či škole, ani oni to nemajú vo svojom obore jednoduché. Sú to obyčajní ľudia.

Foto: Vladimír Baluška – najlepší rozhodca sezóny 2009/10

Na záver pridávame zostrih, ktorý ukazuje, aké to majú naše ,,zebry“ ťažké. Každá strana má dve mince. Preto by sme sa ani na nich nemali pozerať iba v tom negatívnom smere. Bez rozhodcov by nebol hokej a bez hokeja by sme neboli my, jeho verní slovenskí fanúšikovia.