Kariéru ste museli ukončiť kvôli zraneniu kolena. Aký je celý príbeh?

"Do 25 rokov som nemal žiadne zranenie. Ak som nehral, tak to bolo kvôli tomu, že som bol chorý. Keď som ale hral za Košice, tak som sa zranil v zápase proti Banskej Bystrici, čo bolo už viac ako dva roky dozadu. Bol to predposledný zápas pred play-off. Spadol som dosť nešťastne a v kolene mi niečo ruplo. V play-off som už nehral vôbec. Dlho som nevedel, čo s tým vlastne mám. Doktori mi povedali, že tomu mám dať čas, že to prejde a budem v poriadku, ale problémy pretrvávali. Nakoniec to dospelo k tomu, že som išiel na artroskopiu, kde mi to vyčistili a cítil som sa lepšie.

V Košiciach mi však skončila zmluva, dohodol som sa s Krakovom. Povedal som im, že niečo mám s kolenom, takže ma poslali na zdravotné testy a tam mi zistili, že mám roztrhnutý predný krížový väz. Chcel som sa vyhnúť operácii, lenže potom sa to už nedalo. Išiel som na plastiku v Bratislave. Nevyhli sa mi problémy, naťahovalo sa to, ale vrátil som sa a dohodol sa na zmluve s Michalovcami. Keďže odtiaľ pochádzam, veľmi som sa na to tešil. Na začiatku to bolo super, hral som aj prípravné stretnutie. Paradoxne, v jednom z nich som sa zranil a navyše to bolo proti Košiciam, môjmu bývalému klubu. Dokonca sa to stalo v našej presilovke 5 na 3. V rohu ľadu som spadol a zase som si niečo poškodil.

Po týždni som sa vrátil na ľad. Mali sme posledný tréning pred štartom ligy proti Liptovskému Mikulášu. Deň pred zápasom som spadol na ryhe, nebolo to v žiadnom súboji, okolo mňa nebol nikto. Zapadla mi noha a silno som si niečo odtrhol. Ostal som ležať a cítil som, že to nie je dobré. Šiel som na replastiku predného krížového väzu. Pamätám, že ešte pred operáciou som v nemocnici pozeral zápas Michaloviec proti Slovanu, na ktorý som sa veľmi tešil. Na ďalší deň ma operovali.

Operácia prebehla dobre, ale po troch-štyroch dňoch prišli bolesti. Spravila sa mi zrazenina a pridal sa k tomu zápal aj horúčky. Išiel som na kontrolu a hneď ma brali na sálu. Ja som vtedy čakal všetko možné a priznám sa, že som sa bál, pretože to bolo celé na rýchlo a išiel som na operáciu s horúčkami a teplotou. Zobudil som sa s tromi hadičkami v kolene. V nemocnici som bol ďalších desať dní, keďže sa vyskytla veľká infekcia a zrazenina. Musel som absolvovať ďalšie dve operácie, čiže za dva týždne som podstúpil celkovo tri operácie, čo neprispievalo k rehabilitácii. Dva dni som ležal v jednej polohe. Povedal som si, že môžem byť rád, že chodím a rozhodol som sa ukončiť kariéru."

Aké pocity prišli, keď ste sa tak rozhodli?

"Bol som smutný aj sklamaný, no na druhej strane som bol šťastný, že chodím. Keby som končil pre výkonnosť, že by ma už nikde nechceli, vtedy by som bol viac sklamaný, ale keďže som cítil, že môžem robiť hocičo a zdravie ma nepustí, tak som sa s tým rýchlo vyrovnal. Zobral som to tak, ako to je. Na takejto profi úrovni treba počítať, že sa niečo takéto môže stať. V bežnom živote je to však v pohode, chodiť môžem, aj pomaličky behať. Chodil som si síce zahrať s partiou, ale už by som to nedal na top úroveň. Koleno nie je 100-percentné, ale na normálny život je to poriadku."

Prechod do civilného života ste zvládli v pohode?

"Myslím si, že áno, nakoľko môj starší brat má stavebnú firmu. Povedal mi, že sa nemám ničoho báť. Vedel som, že pre športovcov prechod do bežného života po konci kariéry nebýva vždy ľahký. Začal som však pracovať s bratom a rýchlo som si zvykol. Ja som stále vedel, že skôr či neskôr s hokejom skončím a budem si musieť nájsť civilnú robotu. Stále som s bratom vo firme, rozbehli sme spolu nejaké veci, čiže je to dobré."

Na hokej ste nezanevreli?

"Určite mi hokej niekedy chýba. Zo začiatku som chodil na domáce zápasy Michaloviec, potom som niekoľkokrát aj nešiel, keďže mi prišlo smutno, ale je to tak, ako to je. Naďalej však hokej sledujem. Takisto ako som mal prehľad aj o iných ligách počas kariéry hokejistu."

Čo vám chýba najviac?

"Partia a všetka tá sranda v kabíne, všetci spoluhráči. Samozrejme, aj radosť z gólov a prakticky všetko okolo toho. Život profesionálneho športovca je úplne iný. Riešite iba hokej."

Podarilo sa vám získať titul s Košicami. Je to taký najväčší highlight?

"Dá sa to tak povedať, ale vtedy som bol mladý a nastupoval som menej. Mal som tam aj ďalšie veci, ktoré sa mi zaryli do pamäti. Napríklad MS do 18 rokov rokov, ktorých som sa veľmi chcel zúčastnil a nakoniec sa mi podarilo dostať sa do konečnej nominácie. Síce sme nedopadli najlepšie, ale užil som si to a zažil som aké to je na MS. Síce len do 18 rokov, ale aj tak. Neskôr som si zahral aj za seniorský národný tím, čo bolo tiež fantastické. Rád spomínam aj na pôsobenie v Poprade, kedy sme sa po niekoľkých rokoch dostali do semifinále. Škoda, že som toho nestihol viac za Michalovce, odkiaľ pochádzam."