O Kanaďanoch sa v medzinárodných kruhoch, občas posmešne, hovorí, že sú to najpriateľskejší ľudia na svete. Pravdivosť týchto stereotypov som si na vlastnej koži overila hneď niekoľkokrát, ich neustále ospravedlňovanie a úprimná dobrota sú doslova vtkané do ich nátury. Človeka preto nemilo prekvapí pohľad na udalosti, ktoré sa odohrali v roku 2011 po tom, čo Vancouver Canucks prehrali siedmy zo zápasov finálovej série v boji o Stanley Cup. 15. júna sa v Rogers aréne v samom srdci Vancouveru rozhodlo, že najdôležitejšiu trofej ligového hokeja si domov odvezú „Medvede“ z Bostonu. Zatiaľ čo Slováci upreli svoju pozornosť a radostné ovácie na kapitána čierno-zlatých Zdena Cháru, domáci fanúšikovia Canucks sa odhodlali na niečo, čo sa do histórie hokeja nie len vo Vancouveri, ale v celej Kanade, zapísalo čiernymi písmenami. Jeden z fanúšikov, ktorých som oslovila kvôli tomuto článku, celú situáciu trefne zosumarizoval: ,,Veľkolepé západo-pobrežné nepokoje 2011 – absolútna anarchia a deštrukcia. V očiach fanúšikov pochádzajúcich z ostatných provincií Vancouver v ten deň zhorel do tla a už nikdy sa nespamätal.“

„Medzinárodná blamáž a hanba“ – aj to sú pocity obyvateľov tretieho najväčšieho mesta Kanady. Celá udalosť je zaobalená rúškom domnienok, dohadov a nezrovnalostí: Kto tieto nepokoje začal? Boli to frustrovaní fanúšikovia, prchkí jednotlivci podgurážení alkoholom, alebo anarchisti vyhľadávajúci problémy? Odložme si tieto konšpiračné teórie na neskôr, a začnime túto analýzu sporadicky, najskôr z hokejového hľadiska: Čo sa dňa 15. júna 2011 v takmer 19-tisícovej aréne stalo?

Sezóna 2010/2011 vyzerala pre Vancouver Canucks viac než sľubne. Obdarovaní The President´s Trophy za najväčší počet bodov získaných v základnej časti súťaže, Canucks vkročili do vyraďovacej fázy v dobrej nálade. V nebezpečne vyrovnaných zápasoch sa im podarilo premôcť Chicago Blackhawks, následne vyradili Nashville, a ich cestu za vysnívanou trofejou nezastavili ani ,,Žraloci“ zo San Jose. Vancouver kráčajúc v stopách Montrealu z roku 2007 ponúkol Kanade nádej, že po dlhých 17 rokoch sa Stanley Cup opäť ocitne v rukách severanov. Toto želanie sa však nenaplnilo. Aj napriek tomu, že finalistu z Bostonu bezproblémovo premohli v prvých dvoch zápasoch, ,,Medvede“ nielenže dokázali vyrovnať sériu, ale potupujúcou výhrou 0:4 v siedmom stretnutí ju ukončili, zhodou okolností na ľade Vancouveru. Zatiaľ čo tribúny zaplnené domácimi fanúšikmi v nemom úžase sledovali, ako sa ich sen rozpadá pod váhou Bostonu, v uliciach sa postupne rozhorievali plamene nepokojov, ktoré oficiálny policajný report opisuje nasledovne: ,,Výtržníci zapaľovali autá, ničili okolité budovy a násilne konfrontovali príslušníkov policajného oddelenia. Napadnutých bolo niekoľko desiatok policajtov a civilistov. Atmosféra plná bezprávia, násilia a ničenia rýchlo ovládla celé centrum mesta Vancouver.“

Očami domácich fanúšikov

,,V roku 2011 som sa rozhodol sledovať zápas na veľkoplošnej obrazovke v centre mesta. Už počas tejto začínajúcej fázy play-off boli niektorí fanúšikovia nekontrolovateľní. Priestor okolo námestia, na ktorom sa uskutočnilo premietanie, bol obohnaný 2 metre vysokým plotom, pri ktorom stáli policajti a korigovali počet ľudí vpustených do tohto priestoru. Počas druhej tretiny sa v tam nahromadilo veľké množstvo ľudí, plot to pod návalom nevydržal a hneď po tom, čo spadol, sa tam nahrnulo ešte viac ľudí. V tom momente to policajti vzdali.“ Odhaduje sa, že zápas premietaný na dvoch celoplošných obrazovkách, ktoré boli umiestnené v blízkom okolí Rogers arény na Georgia street, sledovalo nie menej ako 100 000 ľudí. Aj napriek tomu, že prvým pravidlom tohto zhromaždenia bol zákaz požívania alkoholu, množstvo ľudí bolo už na samotnom začiatku zápasu viditeľne podgurážených. ,,Jedna vec, ktorá mi utkvela v pamäti bol fakt, že mieste policajné oddelenie pozývalo ľudí na verejné premietanie a ubezpečovalo ich, že im vďaka veľkému počtu nasadených policajtov nehrozí žiadne nebezpečenstvo,” spomína na udalosť jeden z divákov. 101 zadržaných výtržníkov, 141 zranených ľudí, z ktorých 9 skončilo dobodaných, ale naznačuje, že policajtom sa o nepokojoch s takýmto rozsahom nesnívalo ani v najdivokejších snoch.

,,Z celej situácie som mal veľmi nepríjemný pocit, no neuvedomoval som si, čo sa deje, keďže som bol naozaj sklamaný z výsledku zápasu. Keď sme vstúpili do reštaurácie a bolo nám povedané, že zatvárajú skôr, uvedomil som si, že situácia je naozaj vážna. Neváhali sme a čo najrýchlejšie sme sa snažili dostať k môjmu autu. Oproti nám však kráčalo asi 12 policajtov, ktorí sa snažili zablokovať ulicu. Aby sme s im vyhli, skočili sme do najbližšej japonskej reštaurácie. Bolo však už prineskoro na to, aby sme sa vyhli prvej vlne slzného plynu.“ Nejeden fanúšik už nikdy nezabudne na udalosti z roku 2011 práve vďaka spomínanému slznému plynu – prostriedku, ktorý sa policajtom javil ako najúčinnejší v boji proti nekontrolovateľnému davu. ,,Ak mám byť úprimný, necítim žiadny súcit s tými, ktorý sa nechtiac priplietli medzi policajtov a nespratníkov. Mal som pocit, že keby naozaj chceli, vyhli by sa tomu.“ Aj napriek tomu, že nejeden človek reagoval na vzniknutú situáciu podobne, množstvo nevinných nezainteresovaných si to „odnieslo“ spolu s chuligánmi: „Výsledok tohto zápasu nás samozrejme moc nepotešil, a preto sme sa vybrali do mesta zapiť smútok. Až keď sme vstúpili do reštaurácie, zistili sme, že čosi nie je v poriadku. V televízií bežali živé vstupy z okolitých ulíc, v ktorých vypukol úplný chaos. Práve v momente, keď sme sa chystali opustiť reštauráciu, sa dovnútra nahrnul dav vydesených ľudí, ktorí sa snažili utiecť pred oblakom slzného plynu. Aj k nášmu stolu pribehlo dievča, ktoré si začalo vymývať oči vodou z môjho pohára.“ Pocit zdesenia pramenil u niektorých ľudí zo spomienok na podobnú udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1994.

Nepokoje 1994

V roku 1994 sa Vancouveru taktiež podarilo dostať až na samotný koniec púte za Stanley Cupom. Pozápasové udalosti z roku 1994 a 2011 sú si až znepokojujúco podobné. Tieto dva negatívne body kanadskej hokejovej histórie delí presne 17 rokov a jeden, jediný deň. Ich príčina sa však badateľne líši. Zatiaľ čo problémy v sérií proti Bostonu započali už v priebehu samotného siedmeho zápasu, rok 1994 a prehratá séria proti New York Rangers sa prvotne javila ako obrovský úspech. Viac ako 150 000 ľudí sa po finálovom zápase zhromaždilo na Robson Square, aby spoločne oslávili obdivuhodný výkon svojich hokejistov a najmä fakt, že to dotiahli až do pohárového finále. Entuziastická oslava sa však zmenila na peklo zapríčinené „policajnou brutalitou“, keď sa jeden z tamojších fanúšikov zavesil na vedenie trolejbusu, spadol a zranil sa. ,,Na miesto bola okamžite privolaná sanitka, ktorá sa však nemohla dostať do nemocnice, pretože jej cestu zatarasilo niekoľko opitých fanúšikov. Tento čin samozrejme neušiel pozornosti policajtov, ktorí ich automaticky (a musím podotknúť, že zaslúžene) spacifikovali. Nanešťastie, veľa ľudí v dave nevidelo celú situáciu od začiatku a myslelo si, že policajti bezdôvodne zaútočili na oslavujúcich. Asi viete, čo nasledovalo potom. Obušky len tak kmitali v oblaku slzného plynu. Zatiaľ čo väčšina ľudí sa snažila utiecť, niektorí začali rozbíjať výklady a páliť autá zaparkované popri chodníku. Tak to celé začalo.“ Prvé vážne nepokoje podobného rázu or roku 1972 stáli mesto viac než 1 milión kanadských dolárov a do nemocnice poslali 204 ľudí. ,,Do dnešného dňa tomu nerozumiem. Môj strýko, ktorému sa len tak-tak podarilo v 94tom utiecť z centra mesta, mi rozprával, aké nebezpečné a strašidelné to bolo. A teraz sa to dialo opäť. Neuveriteľné. Oba tieto dni sú čiernymi značkami v histórií kanadského hokeja.“

Teórie

,,Keď som zapol televíziu, nemohol som uveriť, že išlo o naše mesto. Toto nebol Vancouver.“ Kto bol teda príčinou tejto nemilej frašky? Väčšina fanúšikov sa jednohlasne zhodne na fakte, že udalosti z roku 2011 boli hanbou nie len pre mesto Vancouver a jeho hokejový tím, ale pre Kanadu ako takú. Ich názory sa však rozchádzajú v momente, keď sa jedná o určenie vinníka. ,,Nepokoje z 2011steho boli fraška zapríčinená hlupákmi rozbíjajúcimi všetko, čo im prišlo pod ruku, zatiaľ čo policajti stáli obďaleč so založenými rukami.“ Môžeme celú situáciu zhodiť na policajné zložky a ich nedostatočnú prípravu a predvídanie takejto katastrofy, samotných fanúšikov, alebo externé sily, ktoré nemali s hokejom nič spoločné? Práve posledná možnosť sa javí ako tá najpravdepodobnejšia. ,,Na 100% tam boli indivíduá, ktoré tam išli so zlými úmyslami. Spomínam si na človeka, ktorý prehlasoval, že kúpil nejaké staré auto, ktoré mal v pláne zapáliť v prípade výhry aj prehry.“ Táto historka je iba jednou z veľkého množstva takmer neuveriteľných javov, ktoré o nepokojoch z roku 2011 kolujú. ,,Od ľudí cestujúcich na zápas metrom som počula, že v étery kolovali plány, ako začať nepokoje ešte pred vhodením samotného puku. Idioti budú idiotmi. Prehra Canucks im iba poskytla priestor na sebarealizáciu. Nezaťahujme do toho naozajstných fanúšikov, ktorí milujú svoje mesto a svoj klub. Samozrejme, niektorí sa z čistej frustrácie a posilnení alkoholom zamiešali do davu, ktorý demoloval všetko, čo mu prišlo do cesty. Väčšina fanúšikov však bola prekvapená, vystrašená a sklamaná.“

Názory na podiel viny fanúšikov sa však diametrálne odlišujú. ,,Bezpochyby sa v dave našli ľudia, ktorí využili situáciu a úplne sa opustili. Nezabúdajme však na fanúšikov samotných, ktorí sa dobrovoľne rozhodli pridať sa a úplne očierniť meno svojho klubu.“ Pravdivosť tohto vyhlásenia je viditeľná aj na fotkách zo samotnej udalosti: takmer každý výtržník mal oblečený modro-zelený dres Canucks, najpoužívanejšia zbraň na ničenie výkladov a áut bola hokejka. Len čo ľudia uvideli, čo sa deje, mnohí sa rozhodli vybiť si zlosť a frustráciu z prehry na svojom rodnom meste. ,,Ľudia hovoria, že výtržníkmi neboli fanúšikovia Canucks. Hlúposť. Jasné, že medzi nimi bolo obrovské množstvo domácich. Boli sklamaní, nahnevaní a v mnohých prípadoch opití. Koho by nenahneval taký nepodarený zápas? Najhorší na celej veci bol fakt, že aj „normálni“ fanúšikovia videli nepokoje ako možnosť beztrestne si vybiť zlosť.“

Bohužiaľ, so športovými podujatiami podobného druhu sa neodmysliteľne spájajú aj možné nepokoje a násilie. Tento fakt však nikoho neoprávňuje k tomu, aby v hneve stratil hlavu a uškodil tak nie len sebe, ale najmä svojmu tímu a, v konečnom dôsledku, aj mestu. Ako verní fanúšikovia toho, či onoho športu a klubu teda nezabúdajme, že šport by mal spájať, nie rozdeľovať.

Citovaní fanúšikovia Canucks si neželajú byť menovaní.