Písal sa 11. marec 1977 a v banskobystrickej nemocnici sa hrdým rodičom narodil malý Miško Handzuš. Vtedy ešte nikto netušil, akú skvelú kariéru jeden z najlepších slovenských hokejistov všetkých čias zažije.

„K hokeju ma priviedol môj otec,“ tvrdil v niekoľkých rozhovoroch „Zeus“ a práve jemu by mal poďakovať asi každý fanúšik hokeja nielen z krajiny spod Tatier. Kariéra Michala Handzuša odštartovala v rodnej Banskej Bystrici. V sezóne 1993/94, ešte pod názvom SK Iskra Banska Bystrica nazbieral Michal v jednej sezóne juniorskej súťaže za štyridsať zápasov až 59 bodov (23+36), čo ho pomaly dostalo do prvého tímu. Nasledujúce dve sezóny bol ešte na hrane áčka a juniorky, no v ročníku 1996/97 sa stal pevnou súčasťou klubu najvyššej slovenskej súťaže. Nebola to však Iskra, ale Poprad, kam zamieril už ako hráč, ktorý bol draftovaný do NHL.

V roku 1995 si mladého centra všimol klub St. Louis Blues a spravil z neho svoju voľbu vo štvrtom kole. Celkovo bol draftovaný ako 101. v poradí. Do Ameriky sa presunul pred začiatkom sezóny 1997/98 ako mladý a neskúsený hráč, navyše, ako sám raz priznal, nevedel po anglicky natoľko dobre, aby mu nerobila komunikácia najmenší problém. Začínal na farme v AHL. V klube Worcester IceCats nazbieral v premiérovej sezóne 63 bodov a to bolo znamenie na prechod o stupeň vyššie. Od ďalšej sezóny sa stal hráčom NHL a tú už, ak nerátame výluku a návrat na Slovensko, nikdy neopustil.

Úvodný ročník v najprestížnejšej lige sveta mu ani nemohol výjsť lepšie. Tréner ho zaradil do produktívnej formácie s ďalšími dvomi Slovákmi, Pavlom Demitrom a Ľubošom Bartečkom, ktorú začali média prezývať „Slovak line“. Na konci premiérovej sezóny skončil druhý v hlasovaní o Frank J. Selke Trophy, ktorá sa udeľuje tým útočníkom, ktorí najlepšie bránia. 13. marca 2001 sa stal „obeťou“ svoje prvej výmeny v NHL. Od „Bluesmanov“ putoval spoločne s Ladislavom Nagyom a Jeffom Taffeom do Phoenixu Coyotes za vtedy jedného z najlepších amerických centrov Keitha Tkachuka.

V arizonskom klube strávil ani nie sezónu a pol a opäť menil pôsobisko. Tentoraz si to namieril k „letcom“ do Philadelphie Flyers. Bolo to 12. júna 2002 a putoval spoločne s brankárom Robertom Escheom za Briana Bouchera a výber v drafte.

5. december 2002 bol pre Handzuša zaujímavý tým, že sa mu len ako druhému hráčovi v histórií NHL podarilo streliť gól z trestného strieľania v predĺžení.

V ročníku 2003/04 získal 58 bodov, čo ho dostalo na druhé miesto kanadského bodovania medzi hráčmi Flyers. Následne prišla výluka, ktorú strávil v HKM Zvolen, keďže Banská Bystrica v tom čase hrala nižšiu súťaž. Spoločne s Richardom Zedníkom či Vladimírom Országhom doviedli Zvolen až do finále, kde nestačil na Slovan Bratislava.

Svoju prvú zastávku v Chicagu Blackhawks absolvoval počas sezóny 2006/07, no nastúpil len na osem zápasov. Príčinou bolo komplikované zranenie predného krížneho väzu a tak sa po necelom roku z „veterného mesta“ porúčal, siahlo po ňom Los Angeles Kings v tíme s Ľubomírom Višňovským i Ladislavom Nagyom. Štvorročná zmluva mu zabezpečovala šestnásť miliónov dolárov.

Aj keď pravidelne nastupoval a získaval body, LA nebolo v tabuľkovom postavení nikdy vysoko. Zo štyroch sezón sa len dvakrát dostalo do play-off a navyše, v oboch prípadoch vypadlo v prvom kole.

Dňa 1. júla 2011 podpísal päťročný kontrakt so San José Sharks. Aj napriek vysokým očakávaniam sa Michal často ocital na tribúne a to bol jasný dôvod k tomu, aby po výluke v ročníku 2012/13 odišiel. Výluková sezóna bola pre Handzuša jeho najúspešnejšom v kariére hráča NHL. Začal ju v rodnej Banskej Bystrici, kde bavil divákov, aj keď nie vždy bol spokojný so svojim výkonom. Po návrate po ňom prekvapivo siahlo Chicago Blackhawks. Z hráča, ktorý v San José sedával na tribúne sa razom stal pevný člen prvých formácií favorita na zisk Stanley Cupu a na radosť mnohých slovenských fanúšikov ho „Zeus“ po sezóne aj zodvihol.

Najprv si ho vzal od Garryho Bettmana, kapitán Jonathan Toews, no následne si chvíľu slávy užila slovenská legenda. Najprestížnejšia hokejová trofej tak prvýkrát zavítala aj do Banskej Bystrice.

19. marec 2014 priniesol 1000. zápas Michala Handzuša v profilige, ale ten posledný prišiel 28. mája 2014, kedy Chicago prehralo proti Los Angeles Kings v play-off piaty zápas a vypadlo.

Pre Michala Handzuša to bola rozlúčka s NHL! Následne dlho váhal, kde a či vôbec bude pokračovať. V priebehu sezóny 2014/15 sa ale rozhodol, bude pomáhať rodnej Banskej Bystrici. Pôvodne sa mal iba rozohrať a čakať na ponuky z lepších líg, no ako dni išli, Michal nikam neodchádzal a tak pôsobí na strednom Slovensku až doposiaľ. V minulom ročníku sa so svojim tímom prebojoval až do finále, kde nestačili na Košice.

Reprezentácia

Jeden z najobetavejších a najčastejšie reprezentujúcich Slovákov sa stal miláčikom slovenského publika hlavne kvôli jeho ochote prísť hrať za každých okolností.

Prvýkrát sa objavil na Majstrovstvách sveta a to v roku 2000, z čoho bola vôbec prvá medaila v ére samostatného Slovenska a to strieborná, keďže sme prehrali vo finále s Českom. Olympijské Hry v 2002 v Salt Lake City boli pre Handzuša jeho prvé, no nik, ani on sa k nim vracať nechce. Čo sa stalo, všetci dobre vedia. Oveľa radostnejšie to už ale bolo o pár mesiacov neskôr a zlatý Goteborg! Prvý a zatiaľ jediný, titul majstrov sveta pre Slovensko. Michal Handzuš vypadol v NHL z play-off veľmi skoro a ochotne prišiel, čo mu prinieslo zlatú medailu. Podieľal sa na nej piatimi bodmi.

Na Majstrovstvách sveta sa zúčastnil ešte v rokoch 2005, 2009, 2011 a samozrejme aj 2012. Každý si určite pamätá, ako zranený, no neoblomný prišiel z NHL a dopomohol k zisku striebra. Nečakaný, ale o to pamätnejší úspech mal aj jeho rukopis. Pamätné je najmä jeho vypichnutie prihrávky českým hokejistom v našom oslabení počas semifinále, čím poslal do samostatného nájazdu Miroslava Šatana a ten premenil, či teč Sekerovej strely do siete Kanady. Ja osobne rád hovorím, že Handzuš odohral pre zranenie dolnej končatiny „na jednej nohe“ a aj ak bol neskutočný.

Na OH v roku 2006 neštartoval kvôli vykĺbenému ramenu, ale o štyri roky pri zázračnej ceste vo Vancouveri už nechýbal. Ani jeho šesť bodov a ani neuveriteľné výkony celého mužstva ale medailu nepriniesli. Slovensko bolo tak blízko, dokonca sa jeho zápas s v semifinále Kanadou označoval ako najťažší zápas v histórií, aký Kanada na domácej pôde z jej pohľadu odohrala, ale skončilo to nepopulárnym štvrtým miestom. Rok 2014 a OH v Soči boli tiež nepodarené, ale za účasti slovenského „Zeusa“.

Ostáva nám len dúfať, že Slovensko bude mať čo najviac hráčov, ako Michal Handzuš, pretože potom sa o budúcnosť obávať nemusíme.