Čo ťa viedlo k tomu stať sa hokejovým rozhodcom?

Nič zvláštne, hral som hokej, vedel som korčuľovať, bola to dobrá športová víkendová brigáda popri vysokej škole. A dvaja blízky kamaráti už rozhodcami boli, tak som to skúsil aj ja. Nemal som žiadne zvláštne chúťky ísť vylučovať hráčov a cítiť sa dôležito, ako si mnoho ľudí myslí.

V akých súťažiach si doteraz pôsobil?

Začal som ako každý v žiackych súťažiach, potom som dva roky pôsobil v slovenských súťažiach ako druholigový čiarový rozhodca , čo znamená 2.liga mužov, extraligy juniorov, dorastu a ďalšie mládežnícke súťaže. Potom som požiadal komisiu rozhodcov, že chcem byť hlavným rozhodcom, dva či tri roky som bol druholigový hlavný a teraz som už druhú sezónu prvoligový hlavný.

Veľa ľudí si neuvedomuje, čo svojím správaním dokážu spôsobiť samotným hráčom ale aj ostatným fanúšikom. Kde je podľa teba „zakopaný pes“, že naše hľadiská patria medzi tie najnepriateľskejšie v hokejovom svete?

Myslím, že v samotnej spoločnosti. Neviem si predstaviť, že spokojný človek bude anonymne vulgárne urážať cudzieho človeka. A tiež v pohľade nás samotných všetkých v hokeji zainteresovaných, od funkcionárov, cez hráčov, rozhodcov až po novinárov. Proste sme sa s tým zmierili, povieme si , tak to proste je, že slovenský fanúšikovia sú fanúšikovia úspechu a rozhodca je škodná. Ja si myslím, že sa to všetko zmeniť dá, nie za sezónu, možno ani za päť, len to netreba brať ako definitívnu podobu správania sa na našich štadiónoch. A samozrejme prostredie vychováva, pekným príkladom je hokejový Slovan. Pre mňa je najviac zarážajúce pri väčšine problémových témach slovenského hokeja, že u nás sa kadečo nedá. Nie sú peniaze a tak ďalej. Nebudem porovnávať so severskými krajinami, to je iný svet, ale v Česku sa dá? Môžu mať kvalitnú súťaž, plné štadióny, 50 našich kvalitných hráčov na súpiskách. Čo im to tam z neba padá , či majú povestné české "štastíčko"? Všetko sa dá, len treba chcieť a prestať sa donekonečna vyhovárať.

Určite sa na ľade stretávaš s hráčmi, ktorých poznáš osobne. Prebehnú počas zápasu aj nejaké „podpichovačky“ z oboch strán?

Jasné! Niečo si povieme pred zápasom, po zápase, alebo niekedy pri vhadzovaní a podobne. V hre nie je veľmi čas, ale občas, keď okolo nich korčuľujem, ich povzbudím , ale to aj cudzích. Neviem či to vôbec počujú.

Hokej je emocionálne vybičovaný šport, nadávkam sa asi nevyhneš ani na ľade. Existuje však určitá hranica, za ktorú bez "panenky" hráč neprejde?

Poviem to takto, mne ide na tom ľade o hokej, nie o seba. Ak vylučujem hráča a on si zamrmle pre seba aj nadávku voči mojej osobe, je mi to v podstate jedno, ale ak sa rozhadzuje na celý štadión a zbytočne dvíha emócie publika a ostatných hráčov, tak osobný trest musím dať. Nemám to rád, keď je možnosť, chcem tomu predísť, ale niekedy to inak nejde. Celkovo to vnímam s tými nadávkami tak, že hráč je v emóciách, v tempe, tam to niekedy ujde. Divák si zaplatil lístok, ten nech si nadáva koľko chce, aj keď je to pre mňa nepochopiteľné. Ale najviac mi prekážajú nadávky od funkcionárov na hráčskej lavici. Preboha, tí ľudia sú platení za to, aby robili výsledky a udržali koncentráciu mužstva na hru, taktiku a výsledok. Rozhodca je to posledné, čo by ich malo zaujímať, bohužiaľ je to často naopak. Veľká česť výnimkám, ktorých je chvalabohu stále viac.

Tykáš si s hráčmi na ľade či mimo neho?

Nemal by som si tykať, ale priznávam, že niekedy si tykám. Snažím sa hráčov oslovovať „pán hráč“ mimo hry a v hre číslom, ale napríklad s pár chalanmi, ktorý hrajú momentálne v zahraničí, absolvujem pravidelne dvojmesačnú letnú letnú prípravu, s ďalšími chodíme v lete na in-line , na florbal, tak ak sa poznáme osobne, tykám. Niekto by mohol povedať, že to je neprofesionálne, podľa mňa to je normálne.

Vy rozhodcovia sa stretávate na rôznych seminároch či iných podujatiach. Udržiavate bližšie vzťahy aj v súkromí?

Jasné, veď v ťažších chvíľach sezóny sa niekedy aj sám seba pýtam, či to nie je to jediné, čo ma pri tom drží. Tie výjazdy na zápasy sú také malé pracovné pánske jazdy, často je to kopa zábavy, veď to sú všetko normálni, správni chlapi, len verejnosť nás stavia na nejaký druhý breh oproti hokeju. Čo je nezmysel, keďže 99% z nás vzišlo z hokejového prostredia. Aj po ceste zo zápasov si zavoláme a ak máme spoločné cesty viacerí, ideme niekam na večeru, alebo sa iba porozprávať, kto si čo pekného zažil na štadióne (smiech).

Ktoré pravidlo považuješ pre teba za najviac nepodarené a prečo?

Myslím, že nové pravidlo za podkopnutie je nezmysel. Jedná sa o situáciu, keď hráč zozadu podkopne protihráčovi nohy, tak že on nekontrolovane padne dozadu na ľad. Teda nie samotné pravidlo je nezmysel, ide o nebezpečný zákrok, ale pravidlá nám tam dávajú možnosť udeliť iba trest v hre, čo znamená 5 minútový trest + do konca stretnutia + odobratie registračného preukazu. Takýto vysoký trest si často tento zákrok nevyžaduje, ale vyžaduje si na druhej strane vyšší ako 2 minúty. Nerozumiem prečo tam nedali škálu ako je napríklad pri napadnutí zozadu, alebo napadnutí hlavy a krku, kde je to odstupňované od 2+10 cez 5+DKZ po trest v hre. A tiež by som uznával každý gól nohou a bol by pokoj s tými nekonečnými polemikami, či bol kopnutý, alebo nie. Aj tak polovica hráčov a divákov ešte dnes po sto rokoch nevie, že gól nohou platí ak nie je kopnutý, a rozčuľujú sa. Duplom v súťažiach, kde pôsobím ja, kde nie je videorozhodca, len my traja rozhodcovia, šesť očí a zlomok sekundy.

V súkromnom živote sa venuješ aj iným aktivitám, si spoluvlastníkom zaujímavého baru. Stalo sa ti, že si sa musel zahrať na rozhodcu a poslať z neho preč nejakého „nespratného hráča“ ?

Hráča nie, hráči sú slušní, občas s chalanmi Áčkarmi aj posedím, juniori aj dorastenci sú tiež správni chalani, občas sa mi až zdá , že sám som bol horší (smiech) Či nemal by som hovoriť, že k nám chodia ? dúfam, že nikomu nezavarím (smiech). Ale občas sú zákazníci s ktorými si musím urobiť disciplinárne konanie...

Kam by si to chcel v rozhodovaní dotiahnuť? Plánuješ sa tomu venovať aj profesionálne?

Nech to vyznie akokoľvek pateticky, ja by som si chcel proste tie zápasy užívať. Napríklad minule som mal play off prvej ligy , Mikuláš – Michalovce, krásny zápas, plný štadión, dva fankluby. A veľmi ma to bavilo. Ale potom sú chvíle, keď ma to nebaví ale vôbec, keď mám pocit, že som pristál medzi opicami. Prídem domov znechutený a pýtam sa prečo to vlastne robím. Najčastejšie po 2.lige mužov. Čiže cieľ, pískať dobrý hokej, kde si ma budú čo najmenej všímať a ja odvediem čo najlepšiu prácu. Samozrejme mám aj ambície okúsiť medzinárodné podujatia, ale nejak zvlášť to neriešim, možno už nebudem pískať ani ďalšiu sezónu, uvidím čo život prinesie. A druhá časť otázky... Úprimne: profesionálne sa tomu venujem v neprofesionálnych podmienkach.

Rozhodcovská činnosť nepatrí medzi tie najpopulárnejšie na Slovensku, no bez nej hokej existovať nemôže. Prezraď našim čitateľom, prečo by si mali vybrať práve toto hobby? Čo ťa najviac napĺňa na korčuľovaní s píšťalkou?

Najťahšia otázka na záver. Chýbajú nám rozhodcovia, takže odpoveď„nerobte to!!!“ by asi nebola na mieste (smiech). Ale nie, je to adrenalín, sú to zlomky sekúnd, každý zákrok je iný, z iného uhla, v inej intezite, v inom kontexte zápasu a vy v tom všetkom musíte balansovať a vyhodnocovať to, aj fyzicky aj v hlave. Je to svojim spôsobom krásne, a potom vás z toho vytrhne výkrik, ty PÍP slepý nevidíš? (smiech)