Otec ma bil. Nehovorím to, aby som vás šokoval alebo aby som upútal vašu pozornosť. Hovorím to len preto, že je to fakt. Mlátil ma. Nie ako malé dieťa, ale ako by som bol rovnako veľký ako on.

Často môžete započuť: "Rodičia mi dali pár krát opaskom a ja som zistil, že to bolo správne."

Tak ma prosím nechajte priblížiť vám, aké to bolo v mojom prípade. Začalo to, keď som k piatym narodeninám dostal prvé korčule. Vtedy ma začal biť. Každý deň po tréningu. Nezáležalo na tom, koľko som dal gólov, aj tak som dostal. Udrel ma hneď, ako sme sa dostali do auta, niekedy ešte na parkovisku.

Keď som mal desať rokov, stupňovalo sa to. Zhasínal na mne cigarety, škrtil ma, hádzal mi o hlavu plné plechovky. Kedykoľvek som vkročil na ľad, tak som vedel, že musím byť najlepší. Že podľa môjho výkonu sa rozhodne, koľko dostanem po návrate domov. Vlastne to bolo jedno: mohol som dať hetrik, ale aj tak na mňa v aute kričal, že som hral ako teplý. To bolo jeho obľúbené slovo.

Myslel som si, že je to normálne. Že to takto prebieha u každého. Budil ma o piatej ráno a donútil ma pracovať dve hodiny pred tým, ako som išiel do školy. Pamätám sa, že sme mali doma ťažké kožené švihadlo a kedykoľvek si zmyslel, že nemakám dostatočne, donútil ma dať si dole tričko a bičoval ma s ním. Keď ho nemal po ruke, tak použil elektrický kábel.

Nikdy ma nemlátil do bezvedomia, pretože by som potom nemohol pokračovať v tréningu.

Možno to vyznie divne, ale na fyzické násilie som si zvykol. Dobrý deň som mal vtedy, keď ma bil ako obvykle. Mohol som sa na to pripraviť. Zlý deň bol, keď sa veci vyvíjali nepredvídateľne. Niekedy ma napríklad zobudil uprostred noci a začal ma mlátiť. Len tak. Niekoľkokrát ma uprostred zimy vyhodil z domu len v pyžame a zamkol, aby som sa nemohol dostať dnu. Hovoril, že takto budem silnejší.

Možno sa pýtate, ako toto môže niekto robiť vlastnému dieťaťu. A prečo ho nikto nezastavil.

Na prvú otázku je jednoduchá odpoveď. Môj otec bol hokejista, ktorý nikdy neprešiel cez nižšie súťaže. Žil svoj detský sen. Bol presvedčený, že všetko toto je správna vec. Že takto zo mňa spraví lepšieho hráča a vďaka tomu ma možno dostane do NHL.

Na druhú otázku je odpoveď ťažšia. Prečo nikto nezakročil? V každom meste je nejaký bláznivý otec, ale ten môj bol ďaleko za hranou. Bol schopný celý zápas kričať a mlátiť do plexiskla. Stále sa hádal s ostatnými rodičmi.

Všetci videli, že je šialený, ale jediné, čoho som sa od ľudí dočkal bola otázka: "Si v poriadku?" A ja som pochopiteľne odpovedal áno.

Rovnaké to bolo doma. Nikdy nezabudnem na moment, keď som mal desať rokov. Akurát sme sa chystali odísť na zápas, keď ma mama zatiahla do kúta a pošepkala mi: "Mal by si dnes hrať dobre, lebo ak nebudeš, večer to bude zlé."

Vedel som, že mama nikdy nič neurobí. Susedia a ostatní rodičia tiež nie. To je strašný pocit pre malého chlapca. Hovoril som si, že jedného dňa budem dosť veľký na to, aký som sa mu dokázal postaviť. Trvalo to šesť rokov, počas ktorých som to musel prežívať. Každé ráno som sa zobudil a povedal si: "Ok, tak ideme na to, musím to zvládnuť."

Lenže ono sa to zhoršovalo a ja som sa naopak na ľade zlepšoval. Bolo to šialené. Tým, že som hral dobre, som vlastne ospravedlňoval jeho chovanie. Viem si predstaviť , čo si hovorili ostatní rodičia a tréneri: "Jasné, jeho otec je cvok, ale Patrick je najlepší na ľade. Tak to nemôže byť až také zlé. Možno je taký dobrý vďaka otcovi."

V skutočnosti môj úspech nemal s otcovými metódami nič spoločné. Nemal nič s tým, aké mi otec ordinoval tréningové dávky. V skutočnosti bol totiž hokej jedinou vecou, ktorú som mal na svete rád a bál som sa, že keď niečo poviem, tak mi ju zoberú. Len na ľade som mal kľud. Tie dve hodiny, ktoré som tam každý deň strávil, boli jediné chvíle, kedy som mal kľud. Tam sa ma nemohol dotknúť.

V šestnástich rokoch som sa stal jednotkou draftu juniorskej OHL. Človek by povedal, že to otca uspokojí, lenže jeho to len utvrdilo v presvedčení, že som uspel vďaka jeho metódam. Raz večer som počas prvej sezóny v OHL sedel po zápase v autobuse so spoluhráčmi. Odrazu sa prirútil otec, vytiahol ma von a strčil do auta.

"A je koniec. S hokejom si skončil. Nezaslúžiš si ho. Ideme domov," V tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo. Zastavili sme, aby sme vyzdvihli sestry u babky s dedom. Vyskočil som z auta a povedal: "Už toho mám dosť! Nejdem domov."

Začali sme sa biť. Bola to naša prvá skutočná bitka. Mama a prarodičia ju sledovali z okna. Trvala pár minút, ale pre mňa to bola večnosť. Nemôžem si spomenúť, ako vlastne skončila. Len si pamätám, ako potom otec nastúpil do auta a odišiel. Bežal som domov a zavolal políciu.

Zatkli ho po pár dňoch na ďalšom zápase priamo pri klzisku. Keď som vyplňoval protokol, hovoril som len to najdôležitejšie. Keby som mal hovoriť o všetkom, zapísali by stovky strán. Kiežby som to vtedy urobil, pretože otec sa dostal z väzenia po mesiaci alebo po dvoch.

Súd našťastie rozhodol, že sa ku mne nemôže priblížiť na tridsať metrov. Ale aj tak ďalej chodil na moje zápasy. Vždy som ho videl na rovnakom mieste, ako ma pozoruje.

O dva roky ma draftovala Minnesota v druhom kole. Keď zaznelo moje meno a ja som si na seba natiahol dres, tak som vedel, že je prítomný a všetko sleduje. To ma privádzalo k šialenstvu, pretože mi bolo jasné, že si hovorí, že som to dokázal vďaka jeho metódam.

Pritom je to absolútne smiešne. Viete prečo som sa dostal do NHL?

Keď budete kričať na svoje dieťa cestou na zápas, tak ho neprinútite hrať lepšie. Alebo si myslíte, že zo svojho syna urobíte druhého Jonathana Toewsa, keď ho po tréningu donútite behať šesť míľ domov?

Viete kedy začnete byť dobrý v športe? Keď si ho užívate a ste kreatívny. Keď ste ako dieťa. Keď si neuvedomujete, že sa zlepšujete. Pretože práve vtedy sa zlepšujete. Keď sa nezaoberáte tým čo robíte, tak je to omnoho užitočnejšie, ako keď sa všetkým stresujete.

Ale toto ani normálni rodičia nechcú počuť. Úprimne, toto nie je smer, ktorým sa mládežnícky hokej uberá. Keď som bol v NHL, trénoval som v lete v posilňovni a videl som tam dvanásťročných chlapcov, ktorí robili dve hodiny to isté ako ja. S trénerom, ktorý na nich celú dobu kričal. Polovicu času pri tom boli aj rodičia, ktorí na nich tiež kričali.

A to je úplne komické. Toto dieťaťu nič nedá.

Spomínam si, ako som hral s Drewom Doughtym počas jeho prvej sezóny v Los Angeles. Prišiel na kemp a sotva urobil jednu sériu na benchi. Teraz sa tomu smeje. Nemal silu. Ale keď sme prišli na ľad, bol najlepším hráčom. Doughty bol prirodzený talent.

Celé toto tvrdé trénovanie len dovolí ľuďom ako bol môj otec, aby sa chovali ako zvieratá. Začína sa to na parkovisku. Ľudia to vidia, ale nemajú na to niečo povedať.

Nepíšem tento článok pre svojho otca. Píšem ho pre ľudí na parkovisku. Áno, keď niečo poviete, môžete zničiť vzťah, ktorý s osobou máte. Môžete sa hanbiť pred ostatnými rodičmi. Môžete sa cítiť trápne, keď budete vyplňovať policajné hlásenie.

Rozumiem tomu, že sa veľa ľudí bojí a pýta sa: "Čo keď robím chybu?"

A ja odpovedám, že keď urobíte chybu, tak to bude absolútne najlepší scenár. Pretože inak bude to dieťa väzňom vo vlastnom dome. Je irónia, že hokejová komunita tak rada hovorí o húževnatosti.

Garantujem vám, že sú stovky detí naprieč Severnou Amerikou, ktoré si budú tento víkend obliekať dres a bude im na vracanie, pretože budú myslieť na to isté ako kedysi ja: že musia zahrať naozaj dobre, inak to bude večer veľmi zlé.

Človek by sa mal chovať len podľa svojho inštinktu a za také dieťa sa postaviť. To je naozajstná guráž, ktorú dnešná spoločnosť bohužiaľ tak často nevyzdvihuje.