Hokejový svet Hľadať
HokejovýSvet.sk

Martin Cingeľ - Slovák, ktorý podnecuje hokejového ducha vo Veľkej Británii

Rozhovor s dlhoročným kapitánom a miláčikom fanúšikov Edinburgh Capitals, ktorý sa rozhodol podporiť rozvoj hokeja v krajine ovládanej rugby a fubalom.
Zdroj: Martin Cingeľ
Zdieľajte:

Či už s kolegom, spolužiakom, kamarátom a svokrom, Slováci s radosťou charakteristickou hlavne pre obyvateľov krajín milujúcich ľadový hokej, frekventovane rozoberajú jeho výsledky a zápasy, bitky a škandály. Nelimitujú ich hranice našej krajiny, či dokonca tie kontinentálne, veď do týchto diskusií (a neraz hádok) sa ľahko pripletie aj zámorská NHL spolu s euroázijskou KHL. Za zmienku určite stoja aj Škandinávske súťaže známe svojou kvalitou a technicky vyspelým štýlom hry. Hĺbkové debatovanie môže fanúšikov zavanúť až na severovýchod, veď v ligách trojice pobaltských štátov figuruje nejedno, už na prvý pohľad slovensky vyzerajúce meno. Medzi týmito témami rozpitvávanými počas dlhých večerov pri „pol-litráku“ svetlého, v pohodlí domova, či v školských laviciach ťažko by sme hľadali Veľkú Britániu. A predsa, ľadový hokej pre túto západnú krajinu nepredstavuje žiadnu neznámu. Prirodzene, slovíčko „hokej“ je často zdrojom úsmevných nedorozumení, keďže tamojší obyvatelia aj naďalej preferujú jeho pozemnú verziu. Záujem o jej ľadového brata má však vzostupný trend a táto kolektívna hra si každým dňom získava srdcia vzrastajúceho počtu britských občanov. Preraziť nie len na medzinárodnom, ale aj domácom fronte (na ktorom nadšenci nečelia hráčom náprotivného celku, ale kamenným tváram politikov a finančných skupín), prestavuje neľahkú úlohu. Do boja o podporu ľadového hokeja v Spojenom kráľovstve sa zapojil aj bývalý slovenský hokejista žijúci v Edinburgu – Martin Cingeľ.

Hokejová púť rodáka z Považskej Bystrice sa pýši netradičným začiatkom. Na rozdiel od hráčov, v ktorých prípade na prvom mieste figurovala láska k tejto kolektívnej hre alebo vplyv rodinných príslušníkov, bratia Cingeľovci sa na ľadovú plochu dostali za trest. „Spolu s mojím mladším bratom sme mali veľa energie a naša mama to už nezvládala. Mala známeho, ktorý trénoval ľadový hokej a ten nás za fľašu slivovice zobral do prípravky Považskej Bystrice,“ s úsmevom spomína starší z neposlušného dua. Zatiaľ čo neznámy-známy „vyfasoval“ tradičnú slovenskú pochutinu, Martin bol odmenený modrinami na tvári. „Keďže som nevedel padať, tak som vždy spadol dopredu na tvár. V tej dobe sme ešte nemali ochranné košíky, takže to bolo dosť bolestivé.“
To, čo v zárodku začalo ako forma trestu, časom prerástlo v záľubu a neskôr pevnú súčasť Martinovho života. Keďže sa (v 80. rokoch ešte samostatne nevystupujúca) Slovenská republika nachádzala v pásme vplyvu východného komunistického režimu, západné časopisy a noviny označované za škodlivú propagandu sa za naše hranice nedostali. Pre hokejového hráča a fanúšika to v praxi znamenalo minimálnu informovanosť týkajúcu sa zámorských súťaží. Podčiarknutý absenciou internetu, tento faktor ovplyvnil aj výber osobností, ktoré vystupovali ako vzory pre začínajúcich športovcov. ,,Ja som vyrastal v ére hráčov ako Igor Liba, Vincent Lukáč alebo Jiří Lála. Fantastická generácia, ktorá vyhrala titul majstrov sveta v Prahe 1985. Ale môj najväčší vzor bol Vladimír Ružička z Litvínova. V tej dobe neskutočný hráč.“

Počas rokov odohraných na území rodného Slovenska pôsobil v kluboch HC Dubnica, SK Matador Púchov, MHC Martin a Dukla Trenčín. V drese ,,vojakov“ sa mu podarilo trikrát vybojovať titul juniorských majstrov, ku ktorému následne pribudol aj Slovenský pohár. Tieto momenty obohatené aj pozvánkou do reprezentačného mužstva vedeného Júliusom Šuplerom označuje Martin za najkrajšie vo svojej doterajšej kariére. Jeho poslednou slovenskou zastávkou bol klub charakteristický pre región Turiec.
„Vôbec som nečakal, že to dopadne tak dobre. Do Martina som prišiel na poslednú chvíľu tesne pred začiatkom sezóny a nebol som si istý, či sa vôbec dostanem do tímu. Vtedy som už 2 roky nehral na Slovensku a nikto ma nepoznal. S mužstvom sme skončili na 9. mieste a nedostali sme sa tak ani do play-off. S odstupom času si ale myslím, že to bolo asi naše maximum a na viac sme nemali. Za všetko hovorí aj to, že náš najstarší hráč mal len 27 rokov. Mali sme síce silnú mladú generáciu pozostávajúcu z hráčov ako Mišo Macho alebo Ľubo Pisár, ale chýbali nám starší a skúsenejší hráči, ktorí by nás mladších ukľudnili a usmernili.“ Navzdory neprívetivému konečnému umiestneniu hodnotí hokejista narodený v roku 1976 spomienky na pôsobenie v Turčianskej záhradke ako tie najkrajšie. „V tú sezónu som za Martin zaznamenal 19 gólov, odohral 4 zápasy za Slovensko „B“ vo Švajčiarsku, získal Zlatú prilbu za najproduktívnejšieho hráča svojho klubu a hral som aj v „All-Stars“ zápase v Piešťanoch.“ Aj napriek tomu, že po odchode z Martina hrával za niekoľko britských tímov, stálym domovom Považskobystrického rodáka sa stalo hlavné mesto Škótska – Edinburgh.

,,Počas mojej kariéry som veľakrát uvažoval, že zmením pôsobisko. Ponuky som mal z Francúzka, Švédska či USA, ale ja som mal asi tu Veľkú Britániu predurčenú. Keďže som tu žil už predtým, vedel som do čoho idem a s jazykom som teda problém nemal.“ S úsmevom však dodáva, že škótsky akcent mu dlho robil problémy. ,,Toto je téma sama o sebe. Počas kariéry som Škótsko precestoval hore dole, takže môžem trošku porovnávať. V Edinburgh je tá ,,škótština“ asi najviac zrozumiteľná. Potom nasleduje Glasgow, kde sa „dá“ rozumieť. Jednoznačne najdivokejšie to bolo počas môjho pôsobenia v Dundee, kde domácim nerozumeli ani Kanaďania. Ja som sa už preto ani nesnažil.“ A prečo práve Edinburgh? „Je to jedno z najkrajších miest sveta a spolu s rodinou sme si ho ihneď zamilovali. Prekvapila ma najmä otvorenosť a úprimnosť tamojších ľudí. Bez problémov nás prijali medzi seba a snažili sa nám pomôcť, hlavne v začiatkoch. Ľudia sa snažia užívať si život a vnímajú veľa vecí v pozitívnejšom svetle, ako u nás.“

Celkový prístup tamojších obyvateľov k životu ako takému nie je podľa dlhoročného kapitána Edinburgh Capitals jediným aspektom, v ktorom sa odlišujú od našich zaužívaných slovenských obyčajov. Badateľný je aj rozdiel v atmosfére, ktorá počas zápasov panuje na zimných štadiónoch. ,,Vo Veľkej Británií som sa zatiaľ nestretol s násilníckym správaním ani raz. Ide skôr o rodinný šport a tak vyzerá aj atmosféra na štadiónoch.“ Slovenský nadšenec, či už ten hokejový alebo futbalový, môže sa nad takouto predstavou maximálne pousmiať. Emócie a temperament neodškriepiteľne patria k akémukoľvek športu, no bojovnú a častokrát nebezpečnú kultúru na štadiónoch tento argument neospravedlňuje.

Aj napriek tomu, že v Spojenom kráľovstve sa najväčšej popularite tešia tradičné pohybové aktivity ako rugby a futbal, záujem domácich fanúšikov o obľúbenú kanadskú kolektívnu hru postupne stúpa. ,, Príkladom môžu byť tímy ako Sheffield Steelers alebo Nottingham Panthers. Takmer každý zápas týchto tímov navštívi v priemere 6-7000 ľudí.“ Sľubne sa rozvíjajúci rozvoj britského hokeja však pribrzďuje administratíva a systém, ktorý v tamojších končinách funguje. ,, Prečo nedokáže krajina s populáciou 63 miliónov vyprodukovať dostatok kvalitných hokejistov?“ obracia sa na mňa Martin s otázkou, na ktorú nedokážem nájsť adekvátnu odpoveď. On, momentálne figurujúci na poste asistenta trénera britskej U18 a B-tímu ,,kapitánov“ z Edinburghu ale predkladá hneď niekoľko domnienok. ,,Takmer každý zimný štadión je v súkromných rukách a správa sa ako firma. Deti majú možnosť trénovať maximálne 2x týždenne. Ak by chceli trénovať viac, ich rodičia by to asi finančne neutiahli.“ Problémy s majiteľmi sú navyše iba špičkou ľadovca. ,,Keďže pomery v ľadovom hokeji sú tu ako na divokom západe, pomoc zo strany štátu neprichádza do úvahy. Štyri nezávislé ligy, každá má rozdielne pravidlá, majitelia s malými výnimkami nemajú záujem o podporu juniorov. Pokiaľ sa nepodarí hokejovému zväzu Veľkej Británie zjednotiť hnutie v hokeji, nie je šanca napredovať. Ľadový hokej je nákladný šport a bez pomoci štátu alebo hokejového zväzu je veľmi náročné túto aktivitu financovať.“

Napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam, ktorým musia tamojší hokejoví nadšenci čeliť, je vzrastajúca kvalita britských súťaží a mužstiev viditeľná. Jednotlivé tímy sa totiž môžu pýšiť rôznorodým mixom legionárov pochádzajúcich z odlišných kútov Európy a Ameriky. ,,Britský hokej je ovplyvnený najmä kanadským štýlom hry. Je to dané kultúrnou väzbou a samozrejme jazykom. Časy sa ale menia a do tamojších líg prichádza stále väčšie množstvo hráčov z Európy. Myslím, že v súčasnej dobe je tu ten správny mix hráčov.“ V praxi to znamená, že na súpiske tímu sa okrem domácich Angličanov a Škótov často vyskytujú aj hráči z Českej republiky, Slovenska, Ruska, Švajčiarska, Francúzska či USA. Pre diváka náramné spestrenie, pre trénera neľahká úloha. Skĺbiť odlišné štýly hry a najmä rozdiely vo výchove a tréningu hráčov, ktoré sa v každej krajine odlišujú, môžu coachom poriadne sťažiť prácu. Martin sa však aj napriek týmto hrozbám vydal na dráhu trénera a aj on tak pridal ruku k dielu, ktorého cieľom je zlepšiť kvalitu a prestíž britského hokeja. ,,Vzdať sa hokeja je veľmi ťažké, ak ste s ním spojený celý život. Čas človek nezastaví a jedného dňa sa bude musieť rozhodnúť ako ďalej po skončení hráčskej kariéry. Nebol som si istý, či je trénovanie pre mňa, no chcel som to vyskúšať. Takže som sa dal na boj a uvidíme, ako to dopadne.“

Zdieľajte:
Zdroj informácií: hokejovysvet.sk

Diskusia

Podobné články