Prečo ste sa rozhodli pre návrat na Slovensko? Bola hlavným dôvodom možnosť prejsť z pozície asistenta trénera na post hlavného kouča?

Netvrdil by som, že za to môže práve tento fakt. V Jekaterinburgu (KHL) som mal veľmi veľa kompetencií, dostal som priestor na vedenie tréningov, zostavovanie mužstva či celoročného makrocyklu. Mne sa tam práca veľmi páčila a na túto stránku môjho pôsobenia som sa sťažovať nemohol. Dôležité bolo to, že ja tu v Poprade poznám veľa ľudí. Po ukončení pôsobenia v KHL som mal rôzne ponuky a tu som vôbec nemusel ísť. No fakt, že ako veľmi tu chcú ľudia okolo hokeja niečo dokázať, ma zlomil. Keď som sa dopočul z akého prostredia s neporovnateľnými podmienkami má ochotu vrátiť sa aj Fero Štolc, niečo mi vnútorne hovorilo, že tu mám prísť.

Posledné roky ste pôsobili v ruskom prostredí. Pre začínajúceho trénera to musí byť výborná škola, keď sa môže „učiť“ v štruktúrach takej ligy ako KHL. V čom vidíte najväčšie plusy tohto obdobia vašej kariéry?

To by som doprial každému slovenskému trénerovi. Po rokoch pôsobenia u nás v tejto pozícii som si myslel, že som získal dostatok skúseností. Avšak keď som prišiel do Ruska, zistil som, že som sa po určitom čase dostal o obrovský kus vpred. Učiť sa v štruktúrach ligy akou je KHL je vynikajúca skúsenosť. Dôležité bolo, že som bol aktívny aj v študovaní iných klubov. Tak som mohol získať informácie o fungovaní každého mužstva tejto ligy, pozorovať ich štruktúry tréningov či zápasových systémov. To sa nedá nikde inde naučiť.

V minulosti ste pôsobili ako asistent trénera Nitry, prešli ste reprezentáciou do sedemnásť rokov, no neskôr o vás až do odchodu na východ nebolo veľmi počuť. Čomu ste sa venovali?

Moje úplné trénerské začiatky sa viažu na Prievidzu. Tam mi bola zverená prípravka a v nej boli takí hráči ako Štajnoch, Viedenský či Sekera. Niektorých z nich som trénoval aj neskôr, dokonca sme sa s dorastom dostali aj do extraligy. To bolo obdobie, keď som pôsobil ešte aj ako aktívny hráč. Nasledoval prestup do Zvolena, ktorý ma kúpil ešte stále ako aktívneho športovca. Mojou obrovskou výhodou bol fakt, že som ako jeden z mála mal najvyššiu trénerskú licenciu a kde som prišiel hrať, tam mi núkali aj trénovať, či už išlo o prípravku alebo aj juniorku. Zo Zvolena som prišiel do Nitry, kde sme získali s mládežníckymi kategóriami tri tituly počas mojej pozície šéftrénera a takisto som sa dostal aj k Ivanovi Dorničovi k seniorom. Nasledoval prestup do MOL ligy a moje prvé trénerské majstrovské tituly s Csíkszeredou. To sa v Rumunsku bralo ako veľké prekvapenie, keďže náš tím tvorili samí mladíci. Dokázali sme pokoriť mestského rivala so Stanom Kožuchom v bráne, vyhrať prípravný zápas v Nitre či Spišský pohár... Aj keď sa mi tam veľmi páčilo a v tej dobe boli v rumunskej lige veľké peniaze a kvalitní legionári, rozhodol som sa opäť pre návrat do Nitry. Tam som sa venoval najmä dorastu ale aj mužom po boku trénera Kučeru. Dá sa povedať, že som ešte prestávku v mojej trénerskej kariére nezažil.

Aký bol váš trénerský začiatok v ďalekom Rusku?

Tento presun ma veľmi lákal. Po príchode do Ruska som trénoval malé deti – štvrtákov, piatakov. Boli sme v malom mestečku a odrazu sme v obrovskom Rusku porážali hokejových obrov ako Ufa, Kazaň či Astana... Mne tam všetci začali hovoriť, že čo tu robíš, veď teba okamžite niekde zoberú hore a do dvoch mesiacov sa tak aj stalo. Zavolali mi z Moskvy, kde som robil šeftrénera celého klubu pre MHL. Celkom sa nám začalo dariť čo však malo za následok to, že CSKA vykúpilo naše mužstvo a ja som pomaly nemal koho trénovať. Keď som sa už chcel vrátiť domov, presvedčili ma aby som vypracoval letnú prípravu mužstva Iževsk pôsobiaceho vo VHL. Nakoniec som tam zostal aj ako poradca mužov a skončili sme druhý. Po sezóne mi volal Andrej Razin, ktorý vlastne môže za môj presun do Ruska, aby som nič nepodpisoval, že idem do KHL. To bol teda poriadny šok!

V Jekaterinburgu ste si tiež neviedli najhoršie...

Hneď po mojom príchode sme dosiahli historicky najlepšie umiestnenie mužstva v KHL čo sa týka tabuľky či bodov. Na začiatku tejto sezóny sme dokonca boli po deviatom kole na prvom mieste s úplne neznámym mužstvom. Potom však prišiel určitý konflikt s vedením a ako to občas v Rusku chodí, skončili sme. Po tých rokoch ma to už ale aj ťahalo domov.

Za svojho asistenta ste si zvolili Popradčana Františka Štolca. Bol to čisto váš výber? Už ste niekedy spolupracovali?

Asistenta som si vybral ja. Fera som poznal ešte z Nitry, kde sme mali na starosti celú mládež a na Slovensku sme patrili medzi špičku. Za nášho pôsobenia sme spoločne napríklad dosiahli takú zaujímavú vec, že v prvých piatich rokoch fungovania projektu U20 v extralige bol kapitánom stále náš hráč a mali sme kvalitnú liaheň hokejistov, ktorí od nás odchádzali do reprezentačných výberov. Zvolil som si ho aj preto, že sa poznáme dlhé roky, dôverujem mu a potrebujem vedľa seba človeka s vysokými ľudskými hodnotami.