Sezónu ste začali rozpačito, vystriedalo sa pri vás niekoľko trénerov. Kedy podľa teba prišiel ten zlom a všetko začalo smerovať tým správnym smerom?

Začiatok sezóny bol veľmi zložitý keďže nás opustili tréneri, najskôr pán Frühauf, po ňom nasledoval pán Šupler a netrvalo dlho a pristúpil k nám pán Turan. Zlom prišiel podľa mňa niekedy v polke sezóny v zápase so Zvolenom. Vtedy nám prišli pomôcť hráči z juniorky a začala sa víťazná šnúra. Od toho momentu sme sa predierali postupne vyššie za svojim cieľom.

Je za tvojimi individuálnymi výkonmi aj fakt, že si nastupoval v stálej útočnej trojici?

Musím povedať, že som mal po svojom boku výborných útočníkov (Miškovec, Panáček) ale aj obrancov (Hritz, Brincko), s ktorými som si rozumel. Chémia nám vydržala prakticky celú sezónu až do play-off. Som chalanom veľmi vďačný, že som s nimi mohol pôsobiť v jednej päťke.

Finálová séria sa pre vás nevyvíjala najlepšie, po dvoch prehrách v Skalici ste mali namále. Dá sa vôbec za takéhoto stavu a ešte špeciálne vo finálovej sérii niečo výrazné zmeniť v hre mužstva?

My sme si verili! V Skalici sme neboli horší a keďže sme mali strašnú silu v kádri a aj chuť po zlate, tak sme sa vzchopili a otočili to. Pomohlo nám aj to, že nám tréner prízvukoval jednu vec: My máme taký tím, že sa môžeme poraziť len sami...A to nás nakoplo k lepším výkonom.

Vy dorastenci ste ešte v takom veku, že tie oslavy nemohli byť spájané s alkoholickými nápojmi, no ako sme videli z fotiek a videí, bola s vami v Skalici aj početná divácka kulisa. Obišla sa majstrovská cesta domov bez nejakých úrazov či nepríjemností?

Tak oslavy boli poradne, ale zase s mierou a úrazy prišli skôr v zápase ako počas osláv.

V posledných dňoch ste napodobnili seniorských hráčov a Poprad zdobia vaše oslavné bilboardy. Koho to bol nápad?

Tuším to bol nápad fotografa, ktorý fotí aj našich seniorov. Bol to skvelý nápad, no v skutočnosti sme bilboardy nečakali. Je to pekné a zároveň prekvapujúce.

Meno Svitana je v popradskom hokeji veľmi známe, veď aj ty si brat bývalého člena seniorského mužstva Patrika, ktorý získal titul pre zmenu v Poľsku. Doma musí byť veselo...

Je radosť hrať pod menom Svitana. Toto meno preslávil môj ujo Pavol Svitana (brankár, člen olympijského tímu Československa v roku 1976) a ja som len rád, že som sa narodil v tomto rode. Rodičia sú veľmi pyšní a hrdí na nás a z brata si už robia srandu, že kam príde, tam sa vyhráva titul.

Váš herný štýl sa začína tvojim stúpajúcim vekom podobať stále viac. Je to len náhoda alebo aj Patrik formoval tvoju kariéru?

Nie je to náhoda. Brat s rodičmi stoja pri mne od malička a vrážajú do môjho hokeja veľmi veľa peňazí, za čo im patrí veľká vďaka. Bez nich by som nebol tam kde som. Chcel by som dosiahnuť ešte viac a raz im to všetko vrátiť. Brat sa mi venuje najmä cez leto. Keď je doma, tak si chodíme zašportovať, či už je to hokejbal, florbal alebo inline hokej.

Číslo 71 teda nebude tiež potom náhoda... Musel si oň bojovať alebo ťa každou sezónou už čaká na tvojom mieste?

Obával som sa o to. To číslo predo mnou mával Peter Bjalončík a keď som prišiel ako nový do dorastu, nezaváhal som a prevzal som si ho.

Ako to vyzerá u teba s budúcou sezónou? Mal by si ostať v Poprade alebo sa obzeráš po novom pôsobisku?

Budúcu sezónu ostávam, zmluvu mám do osemnástich rokov, čiže si svet musí na mňa počkať ešte dva roky (smiech). Ak bude ale šanca, rád by som sa šiel ukázať niekde do sveta.

Čítajte aj:

Rozhovor: Popradský dorastenec Dominik Panáček - vo finále vám sľubujeme parádny hokej!