Hokejový svet Hľadať
HokejovýSvet.sk

Igor Larionov: Nazývať hokej zábavou je moc fádne. Bola to sloboda!

Čo pre ruský hokej znamenal olympijský Miracle on Ice, v čom sa líši dnešný hokej hraný prevažne v zámorí od toho sovietskeho a kam to všetko smeruje? Aj o tom sa rozhovoril legendárny ruský center Igor Larionov.
Zdroj: www.icing.no
Zdieľajte:

Po skončení druhej svetovej vojny a v rokoch po nej nasledujúcich sa spoločnosť pomyselne rozdelila na dva fronty. Sovietsky zväz a USA - dva svety, ktoré spájala spoločná láska – hokejová, no aj napriek nej boli diametrálne odlišné. Každá z týchto (nie len) hokejových mocností mala vlastné pravidlá hry, svojský štýl a najmä rozličnú výchovu hráčov. V dnešnej dobe tieto odlišnosti stále jemne pociťujeme, no neprikladáme im väčší význam. Priepasť medzi nimi však bola obrovská, podľa niektorých neprekonateľná. Čuduj sa svete, o pár rokov bola táto vzdialenosť predsa len zmazaná. Kým? V roku 1960 sa v mestečku Voskresensk neďaleko Moskvy narodil chlapec menom Igor. Chlapča nie moc vysoké, nie príliš mohutné a predsa čímsi špeciálne. V dospelosti sa tento muž stal jedným z prvých ruských hokejistov, ktorí široké klziská vymenili za tie užšie – americké. Aj napriek dlhoročne budovanému odporu ku všetkému západnému zo strany vtedajšieho systému a stále nezahojeným ranám a nepriateľstvu medzi oboma štátmi si tento chlapík zahral v NHL, kde sa stal legendou. Zrodil sa jeden z najlepších centrov, akých kedy najprestížnejšia hokejová liga sveta poznala. Svoju americkú púť zasvätil najmä tímu Detroit Red Wings, ktorý s jeho pomocou vyhral Stanley Cup trikrát. Na výchovu, ktorú mu poskytli v domovine však nikdy nezabudol, práve naopak. Svoje skúsenosti predáva ďalej, aj preto nosí prezývku ,,Profesor“. Odložme na chvíľočku hektické starosti bokom a užime si lekciu od legendárneho Igora Larionova.

Miracle on Ice – pojem každému hokejovému fanúšikovi dobre známy je vo svete legendou. Prerezanie víťaznej šnúry neporaziteľných Rusov bolo obrovským prekvapením. O ich tvrdých tréningových metódach sa ešte v dnešnej dobe vedú siahodlhé rozhovory, kolujú nepotvrdené špekulácie. Ako to v zákulisí národného tímu ,,Červenej armády“ naozaj fungovalo? ,,Po olympiáde v Lake Placid som bol povolaný do CSKA Moskva, ktorá sekundovala národnému tímu. Zatiaľ čo filozofia môjho rodného klubu by sa dala nazvať demokratickou, v CSKA vám bolo už v prvom momente jasné, že ste v armáde. Musíte urobiť to, čo vám povedia. Od prvého dňa som sa najviac bál o stratu svojej identity. V tomto celku ste boli totiž iba hokejistom. To bola celá vaša existencia. Trénovali sme 11 mesiacov v kuse, bývali sme v barakoch. Postupom času sme sa začali cítiť ako vo väzení. Na 25 hráčov tu bol jeden telefón, na ktorý sme si museli vystáť radu. Na ľade sme strávili 4 hodiny denne, nasledovalo posilňovanie, beh, nakoniec ďalší 5-6 hodinový tréning mimo ľadu. Dni voľna? Niečo také sme nepoznali. Jediné, čo sa mimo tréningu dalo robiť bolo hranie biliardu a stavanie domina."

Tento druh niekedy až prehnane prísnej výchovy sa nám v dnešnej dobe zdá nepredstaviteľný. Musíme si však uvedomiť, že sa toto všetko dialo nie dlho po skončení Studenej vojny. Podmienky boli tvrdšie, nároky vyššie. A práve preto je obrovským prekvapením, že v takomto ťažkom období, počas striktne vedených tréningov a tvrdo vypracovanej disciplíny sa zrodila podoba hokeja, ktorú dnes môžeme spozorovať iba u hŕstky hokejistov, a ktorou sa preslávil aj pán ,,Profesor“. ,,Aby ste pochopili vznik nášho kreatívneho štýlu hry, musíte poznať pocit, ktorý sme prežívali pri vkročení na ľad. Bolo to ako dýchať čerstvý vzduch. Našli sme spôsob, ako vyjadriť samých seba. Vtedy na ničom inom nezáležalo, boli sme vo svojom vlastnom svete. Takáto atmosféra viedla práve ku kreativite. Nazývať hokej zábavou je moc fádne. Bola to sloboda."

,,Neustále som hral s tými istými chlapcami. Na krídlach to boli Krutov a Makarov, Fetisov a Kasatonov strážili obranu. Volali nás ,,Zelená jednotka“, pretože sme na tréningov nosili dresy rovnakej farby. Všetci sme sa snažili improvizovať a hrať krásny hokej, ktorý by donútil ľudí postaviť sa zo sedačiek a tlieskať. Boli sme pohybujúcou sa symfóniou. Všetci sme sa totiž neustále hýbali. Naša hra sa nepodobala tej, ktorú môžete dnes vidieť v NHL. Pripomínala skôr hru tímu FC Barcelona – kreativita, neustály pohyb a improvizácia."

,,Po olympiáde v 80-tom nadobudlo množstvo ľudí mylnú domnienku o úpade sovietskeho hokeja spôsobenom porážkou proti Američanom. V tom desaťročí sa nám naopak podarilo vyhrať zlato na všetkých 4 majstrovstvách sveta a dvoch olympijských hrách. Ja som mal to šťastie dostať sa zo Sovietskeho zväzu a skúsiť si NHL. Odohral som v nej 12 sezón, vyhral 3 Stanley Cupy. Nikdy som však nezmenil štýl svojej hry. V dnešnej dobe by som bol s výškou 177 cm a hmotnosťou 72 kg automaticky poslaný do nižšej ligy. Nezveličujem. Ako príklad slúži Pavel Datsyuk, ktorý zostal v roku 1996 a 1997 nedraftovaný. Ľudia sa ma pýtajú, prečo je tento kreatívny herný štýl v NHL taký vzácny. V prvom rade treba spomenúť bitky a neférovú hru. To ale nie je jadrom problému – hokej bol vždy tvrdým športom. Príčina je omnoho filozofickejšia a začína skôr, než sa hráči dostanú do NHL. Je totiž ľahšie zničiť, ako vytvoriť. Pre trénera je jednoduchšie povedať svojim hráčom, aby rivalov ,,zahrdúsili“ než aby ich obrali o puk. Aj napriek tomu stále existujú hráči, na ktorých je istým spôsobom badať sovietskeho ducha – Johnny Gaudreau v Calgary, Kane a Toews v Chicagu. Nanešťastie sa stávajú výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo. Množstvo mladých inteligentných hráčov dokáže čítať hru a vidieť o 4 kroky vpred. Nie sú však docenení a je im nariadené hrať jednoduchšie.",,Celý tento systém sa mi zdá nudný. Nikto nechce vybočiť z davu, bojí sa o stratu práce. Veľké množstvo trénerov pôsobiacich v nižších ligách nehralo profesionálny hokej, nemajú potrebné skúsenosti. Mladých hráčov obracajú vo svoj obraz, vedú ich k jednoduchej hre. Pokiaľ ich však môžu takto ovplyvniť, prečo sa nesnažia podporovať ich v kreatívnej hre, vo vytvorení umeleckého diela? Systém NHL a AHL zničil mnoho ,,Pavlov Datsyukov“. V KHL môžeme nájsť pár takýchto špeciálnych hokejistov, ktorí ale nikdy nedostanú šancu za ,,veľkou mlákou“. Sergej Mozaykin viedol minuloročné bodovanie tejto súťaže. Má už 33 rokov, no takmer nikto v Amerike o ňom nepočul. Prečo? Veľa severoamerických trénerov by pre jeho herný štýl nemalo trpezlivosť. Prevraciam oči vždy, keď počujem ľudí hovoriť o tom, ako sa hra zrýchlila, akým sofistikovaným sa systém stal. Naozaj sa vám hra zdá rýchlejšia? Naozaj o toľko pokročila? V Rusku máme jedno príslovie, ktorému by sa mali dnešní tréneri a skauti priučiť: Nie je to o tom, ako rýchlo korčuľuješ, ale o tom, ako rýchlo dokážeš myslieť."

,,S odstupom času vnímam Miracle on Ice inak. Už chápem, prečo to pre amerických fanúšikov toľko znamenalo. Bol by som však naozaj veľmi rád, keby nezabudli na ducha sovietskeho hokeja, ktorého môžeme stále vidieť v hre Toewsa či Crosbyho. Sú produktom kreativity a slobody na ľade, ktorá bola pre náš, ruský hokej, charakteristická."

Pri počúvaní a čítaní výrokov Igora Larionova niektorí krútia hlavou. Ako sa hovorí: 100 ľudí, 100 chutí. V jeho slovách ale mnohí nachádzame veľký kus pravdy. Je na nás, akú lekciu si z nich zoberieme. A kto vie, možno sa raz tento skúsenosťami ošľahaný pán dočká dňa, kedy sa na najvyššie hokejové klziská vrátia ním uznávané hodnoty. Pokiaľ existujú hráči, pre ktorých hokej predstavuje slobodu a radosť, nemá sa čoho báť.

Zdieľajte:
Zdroje informácií: www.playerstribune.com, www.hokejovysvet.sk

Diskusia

Podobné články