Johnny Kiszkan vyrastal v Saskatchewane ako jediný chlapec v rodine s deviatimi deťmi. Jeho rodina bola chudobná a nikdy si nemohla dovoliť kvalitnú výstroj pre nádejného brankára. John sa svojho sna ale nevzdal a svoje prvé betóny si vyrobil zo starého matraca. Korčule mu podaroval priateľ a prvú hokejku mu otec vyrobil z konárov stromu. Aby toho nebolo málo, Johnny musel využiť konský trus ako provizórnu náhradu puku. Týmto všetkým si legenda kanadského hokeja musela prejsť aby sa dostala na vrchol.

Cesta ale bola veľmi tŕnistá. V pätnástich rokoch musel John Kiszkan prvýkrát klamať ohľadom svojho veku. Klamal aby sa mohol zapísať do armády a bojovať za svoju krajinu. V roku 1942 mal byť súčasťou invázie na Normandii, kde z celkového počtu 6000 vojakov viac ako polovica stratila život a väčšina zo zvyšku sa dostala do zajatia. “Bol by som súčasťou toho masakru, no spoločne s deviatimi priateľmi sme ochoreli. Chytili sme respiračnú infekciu a takmer sme nemohli dýchať. To nám zrejme zachránilo život,“ spomína Kiszkan na obdobie World War II.

Napokon na vojne skončil po tom, čo mu doktori diagnostikovali artritídu (zápalové ochorenie šliach a kĺbov). “Bál som sa, že už nikdy nebudem schopný držať hokejku,“ okomentoval svoje pochybnosti legendárny brankár a dodal: “Keď som chytával za Toronto, mával som problém otvoriť svoju dlaň. Niekedy to trvalo až hodinu, kým som ju dokázal otvoriť a pracovať s ňou.“

Po vojne sa konečne mohol Johnny vrátiť k hokeju. V roku 1944 naštartoval svoju juniorskú kariéru v drese Prince Albert. Tu sa začala jeho dlhá púť v AHL na ceste do vysnívanej NHL. Po prvej profesionálnej sezóne za Cleveland sa John Kiszkan rozhodol zmeniť si svoje meno John Bower. Chcel, aby si ho športoví redaktori ľahšie pamätali. Trvalo neskutočných 8 sezón, kým sa Bowerovi podarilo dostať do NHL. Svoju prvú sezónu v profilige, ktorá mala v tomto období formát Original Six, odchytal v sezóne 1953-54 ako tridsaťročný za New York Rangers.

Dôvodom dlhého čakania na debut v NHL neboli slabé výkony v AHL, no skutočnosť, že kluby využívali iba jedného brankára takmer po celú sezónu. Po angažmá u Rangers sa Bower opäť vrátil do AHL, kde celkovo strávil 14rokov a trikrát získal Les Cunningham Award za najlepšieho hráča a Hap Holmes Award za najlepšieho brankára.

Legendárny Johnny Bower so Stanley Cupom

Veľký zvrat v kariére nastal v roku 1958, kedy si ho z Clevelandu stiahli Maple Leafs. Spočiatku ustráchaný Bower sa napokon stal jednotkou Toronta Maple Leafs, kde strávil neskutočných dvanásť rokov.

Čínsky múr, ako ho fanúšikovia prezývali, sa stal známym najmä svojou nebojácnosťou. Nikdy sa nezľakol jediného súboja i napriek tomu, že v tom čase chytával bez masky. Dokonca je zákrok známy ako poke-check pripisovaný ako jeho vynález. Zákrok kedy brankár najprv hlavou vletí pod korčule hráča aby mu vypichol puk bol v tejto dobe extrémne nebezpečný. Jazvy, vybité zuby či rozbitá pera neboli u Bowera ničím výnimočným.

Už prvú sezónu dokázal Bower svojimi výkonmi posunúť Maple Leafs až do finále súťaže, no dosiahnuť na vysnívaný Stanley Cup sa mu podarilo až v roku 1962. Napokon ho získal trikrát po sebe, keď pridal ďalšie dva aj v rokoch 1963 a 1964. Potom si ale jeho tréner všimol, že strely z väčšej zdialenosti robia jeho zverencovi problém. Po vyšetrení u očného lekára dostal Bower ďalšiu ranu pod pás. Bol krátkozraký. Ani to ho však nezastavilo. Odmietol ukončiť kariéru a v roku 1967 si pripísal pamätné víťazstvo Stanley Cupu, keď viedol tím plný hráčov nad 30 rokov ako štyridsaťtriročný.

Johnny Bower s jeho sochou

Po tom ako v roku 1970 ukončil svoju kariéru sa stal skautom Toronta. V 1976 bol legendárny Bower uvedený do siene slávy a dodnes fanúšikovia spomínajú najmä na posledný triumf v roku 1967.

To však nebolo všetko. V roku 1980 ako skaut Maple Leafs podpísal Johnny jednodňový kontrakt, pretože obaja brankári Toronta nemohli kvôli chorobe nastúpiť a vedenie si nebolo isté, či náhrada z AHL stihne doraziť včas. Vincent Tremblay napokon všetko stihol a tak sa legendárny Bower do brány už nedostal. Mrzieť ho to nemuselo, veď je obrovskou legendou klubu a číslo jeho dresu bolo uctené.