Príbeh šikovného mladíka sa začína na Liptove, v regióne mnohými Slovákmi považovanom za jeden z najkrajších kútov našej krajiny. Do rodiny Sukeľovcov žijúcej v najväčšom, takmer 32 tisícovom meste krčiacom sa medzi Nízkymi Tatrami, Západnými Tatrami a Chočskými vrchmi – Liptovskom Mikuláši, najskôr zavítal prírastok v podobe dcérky Petry, o necelý rok a pol oslavovali príchod dvojičiek. Chlapci Jakub a Matúš prišli na svet 23. januára 1996. Lásku k hokeju mali takpovediac ,,zabudovanú“ v genetickej informácií. Ich starý otec dohliadal na ľadovú plochu z trénerskej pozície, otec sa tejto kolektívnej hre aktívne venoval. O podporu počas ich hokejového a hokejbalového dobrodružstva teda nebola núdza.

Hokejovej výchovy sa im dostalo na ZŠ Márie Rázusovej-Martákovej. V triedach so špeciálnym hokejovým zameraním, ktorých na Slovensku v dnešnej dobe pribúda, sa mohli vďaka špeciálne prispôsobenému rozvrhu hodín plne realizovať, či už po telesnej alebo mentálnej stránke. ,,Spomínam si na jeden turnaj, bolo to asi v tretej triede. V dvoch zápasoch som bol vyhlásený za najlepšieho hráča,“ opisuje spomienky na časy strávené na základnej škole a prvé hokejové momenty Matúš. ,,Ten turnaj sme nakoniec vyhrali,“ dodáva vzápätí. Zaujímavosťou je, že v rovnakej vzdelávacej inštitúcií vyrastali aj zlaté hokejové mená ako Jerguš Bača či Marek Uram.

V tabuľkách produktivity mladšieho z dvojičiek Sukeľových (Jakub je totiž o 4 minúty starší), sa vyníma oku lahodiaca bilancia zo sezóny 2012/2013. V tomto období nastupoval Matúš v drese U18-tky domáceho HK 32 Liptovský Mikuláš, za ktorú odohral 39 stretnutí. Za 38 presných zásahov a 30 asistencií si z nich odniesol krásnych 68 bodov. V rovnakom čase dostal možnosť zahrať si 8-krát so staršími hráčmi v U20-tke, kde zaznamenal 6 kanadských bodov. Po letnej príprave sa do materskej kabíny nevrátil, pretože sa pridal k slovenskému výberu do 18 rokov hrajúcemu v 1. lige. V priebehu sezóny 2013/14 nastrieľal 14 gólov a na ďalších 11 prihrával. Spomínaný rok 2014 sa však pre bratov z Liptova stal výnimočný z iného dôvodu. Mnoho hokejistov sa s absenciou ľadovej plochy počas teplejších mesiacov vyrovnáva pomocou pozemnej formy hokeja – hokejbalu. Slová hokejbal a rok 2014 by slovenskému fanúšikovi nemali byť cudzie. Veď práve v tom čase sa dejiskom juniorských majstrovstiev v tomto svižnom športe stala Bratislava. Aby toho nebolo málo, slovenským reprezentantom sa podarilo vydobyť si zlatú medailu vo všetkých kategóriách. Medzi hráčmi do 18 rokov žiarili práve Jakub a Matúš, pretože o jeden z dvoch presných zásahov, ktoré rozhodli finálový duel proti Českej republike, sa postarali práve oni. Ziskom zlata nadviazali na prvé miesto v kategórií U16 spred dvoch rokov.

V jeseni sa po úspechu na hokejbalovej pôde opäť vrátil na ľadovú plochu, tentokrát ho povolala slovenská U20-tka, v domácich končinách vystupujúca pod názvom HK Orange 20. Vďaka tomuto mnohými milovanému, inými nenávidenému projektu dostávajú mladučkí hokejisti možnosť zahrať si profi-hokej proti mužom a zároveň je to druh prípravy na zimné juniorské majstrovstvá sveta. ,,Ja osobne tento projekt hodnotím pozitívne. Pôsobenie v ňom mi dalo mnoho skúseností so seniorským hokejom. Keby som tam nebol, určite by som nemal možnosť odohrať dve sezóny v extralige,“ hovorí na margo HK Orange 20 Matúš.Vydarené výkony mu navyše zaistili miestenku na tohoročné MSJ, ktoré sa do hokejovej histórie Slovenska zapísali veľkými tlačenými písmenami. Výber trénera Ernesta Bokroša si vďaka famóznym výkonom vybojoval postup do semifinále, z ktorého nakoniec ,,uchmatol“ bronzový kov. Zručný útočník má na spomínaný turnaj najmä dobré spomienky: ,,Bolo to niečo neskutočné a neopísateľné. Odniesol som si odtiaľ množstvo zážitkov a najmä skúseností. Veľmi rád na to spomínam, pretože sa tam zišla naozaj dobrá partia. Som rád, že som mohol byť jej súčasťou.“ A kto bol preňho najťažším orieškom? ,,Určite víťaz MJS – Kanada. Hrali sme proti nim dva zápasy a bolo vidno, že sú úplne inde, než ostatní. Minulý rok boli naozaj dobrí.“

Do nasledujúceho ročníka vstupoval opäť v službách HK Orange 20, no tento rok sa od toho minulého v čomsi líšil. Vďaka skúsenostiam získaným na MSJ 2015 a stále nezmazateľnej stope po bronzovej medaile si vyslúžil kapitánske ,,C-čko“. Do začiatku nasledujúceho turnaja stihol v extralige odohrať 11 zápasov, zaznamenal 5 kanadských bodov. Do Fínska cestoval výber Ernesta Bokroša s omladeným tímom a úmyslom postúpiť do semifinále. Matúš Sukeľ ako jeden z mála zúčastnených držiteľov bronzu z minulého ročníka dostal za úlohu asistovať kapitánovi Jarošovi. Aj napriek neodškriepiteľnej snahe odchádzala slovenská reprezentácia z Helsínk s prázdnymi rukami. Majstrami sveta sa stali famózni domáci Suomi. ,,Počas tohto turnaja bol pre mňa najväčším súperom švédsky výber. Proti nemu sa mi hralo najťažšie a najhoršie,“ konštatuje s odstupom času rodák z Liptovského Mikuláša. Súčasťou tímu ,,troch koruniek“ bol napríklad William Nylander, jeden z najproduktívnejších hráčov minuloročného šampionátu hrajúci v NHL za Toronto Maple Leafs.

S rokom 2016 sa pre Matúša Sukeľa začína nová životná kapitola. Po niekoľkých stretnutiach odohratých za U20 v 1. lige sa totiž vydal hľadať šťastie inam. Vrátil sa do krajiny, ktorú len pred niekoľkými týždňami po ukončenom šampionáte opustil – Fínska. Už niekoľko dní oblieka dres juniorského tímu mesta Tappara. ,,Služby a celkovo život v tejto krajine je o čosi drahší než ten na Slovensku, to je samozrejme vykompenzované vyššími platmi. Inak sa fungovanie tu a u nás doma v zásade nelíši. Zatiaľ sa mi tu žije dobre a som maximálne spokojný. Vedel by som si predstaviť, že by som tu zostal žiť,“ uvažuje. ,,Domov do Mikuláša sa však vraciam strašne rád. Vždy sa teším, keď mám po dlhej dobe možnosť prísť,“ dodáva jedných dychom. Veľkou výhodou pre 176-centimetrov vysokého útočníka je aj fakt, že vo farbách jeho aktuálneho mužstva nie je prvým slovenským hokejistom, ktorý tu zakotvil. Slovenčinu je v kabíne Tappary počuť vďaka brankárovi Maximiliánovi Pajpachovi, jedinému Slovákovi draftovanému počas výberu v roku 2014, a rodákovi zo Spišskej Novej Vsi – Martinovi Bodákovi. ,,Chalani mi dosť pomohli a naďalej aj pomáhajú, najmä s rečou. Sú tu predsa dlhšie a to sa odzrkadľuje hlavne na ich angličtine. Som naozaj rád, že sú tu so mnou.“ Množstvo hokejistov sníva o pôsobení v zámorí a ani Matúš nie je výnimkou. Za koho by teda nastúpil najradšej? ,,Určite by som si vybral Chicago. V posledných rokoch je to podľa mňa najlepší tím, navyše tam hrá množstvo hráčov, ktorých obdivujem.“

Tak, ako každý športovec, ani Matúš nehrá hokej 24 hodín denne. ,,Keď je v lete voľno, venujem sa iným športom, napríklad tenisu. Pokiaľ máme možnosť, stretneme sa s chalanmi a ideme si niekam sadnúť alebo pobehať nejaké obchody. Počas sezóny je času naozaj málo. Vtedy točím kolobeh tréning – jedlo – spánok,“ dodáva trošku unavene a preto sa natíska otázka, či mu niekedy napadlo nadobro s hokejom skončiť. ,,Nie, nikdy. Keby som však nebol hokejista, pravdepodobne by som sa stal podnikateľom,“ premýšľa nahlas a so smiechom mi odpovedá na otázku, ktorú sa mu chystám položiť: ,,Vôbec ale netuším, v čom by som podnikal.“ A ktorý moment vo svojej doterajšej kariére pokladá za najkrajší? ,,Určite zisk bronzovej medaile na MSJ 2015. Obdivujem ale každý tím, ktorý vyhrá olympiádu, majstrovstvá sveta alebo Stanley cup, to musí byť neskutočné.“

My Matúšovi ďakujeme za rozhovor, jemu aj Jakubovi prajeme všetko najlepšie k narodeninám a želáme im, aby si mohli jeden (alebo viac) z vyššie spomenutých ,,neskutočných“ zážitkov vyskúšať na vlastnej koži. Bratia Sukeľovci sú totiž jedni z hokejistov a hokejbalistov, na ktorých môžeme byť právom hrdí (a určite o nich nepočujeme poslednýkrát).